Fara Lúky

Dnes nie je príliš populárne hovoriť na tému mravnosti. Žijeme v dobe, v ktorej sa bagatelizujú a relativizujú všetky, i tie najsvätejšie mravné normy, žijeme v dobe, v ktorej sa hriech stal kultúrou. Je to logické a pochopiteľné. Lebo to zodpovedá tomu, ako sme my ľudia stavaní. Jednoducho buď sa život prispôsobí mravným normám, alebo sa normy prispôsobia životu. Človek predsa dlhodobo nemôže žiť v rozpore so sebou samým. Mnohí sa dnes z Desatora smejú, iní ho kritizujú, nájdu sa aj takí, ktorí ho zavrhujú. Vraj načo sú nám normy pre život, podľa ktorých aj tak nikto nežije. Také normy sú nanič. Je to také jednoduché? Skutočne už nikto podľa Desatora dnes nežije, alebo sa o to aspoň zo všetkých síl snaží? A keby aj, je to dôkaz toho, že Desatoro už neplatí a nie je v ňom pravda o nás?

Na druhej strane i dnes nájdeme obhajobu Desatora. A to nielen zo strany veriacich ľudí. K Desatoru sa hlási veľa ľudí aj dnes, i keď nie všetci ho považujú za Bohom zjavené morálne pravidlá. Mnohí si uvedomujú potrebu objektívnych noriem mravnosti. Spoločnosť predsa potrebuje kritériá na posudzovanie dobra a zla, a to „staré Desatoro“ sa predsa osvedčilo a ukázalo ako čosi užitočné, ba nenahraditeľné. Nikto totiž dodnes nevymyslel nič lepšie.

Je nutné si uvedomiť, že civilizovaná spoločnosť môže kdekoľvek a kedykoľvek vzniknúť a pretrvať iba za podmienok, že jej morálne pravidlá a svetské zákony ochraňujú ľudský život, vlastníctvo, rodinu vystavanú na inštitúte monogamného manželstva a vymožiteľnosti podstúpených záväzkov. Životaschopnosti takejto spoločnosti zároveň napomáha, ak má taktiež nejaký transcendentný (teda bežnú skúsenosť presahujúci, nadprirodzený) rozmer, ktorý dáva prízemnej každodennosti inú perspektívu. Keď si tieto súvislosti naplno uvedomíme, stanú sa staroveké dejiny židovského národa pochopiteľnejšie.

Agnostik, zbehlý v moderných spoločenských vedách, by to mohol interpretovať takto. Ústredným zákonom židov, ktorý im zoslal Boh, bolo Desatoro. Tieto prikázania posväcujú ľudský život (Nezabiješ!), súkromné vlastníctvo (Nepokradneš! Nebudeš túžiť po majetku blížneho svojho!), monogamné manželstvo (Nezosmilníš! Nepožiadaš ženu blížneho svojho!), rodinu (Cti otca svojho a matku svoju!), poctivosť a pravdovravnosť (Nebudeš krivo svedčiť proti blížnemu svojmu!). Tri zvyšné, čisto náboženské prikázania, ustanovujú Boha ako najvyššiu hodnotu a zakotvujú celý zoznam v transcendentne. Inými slovami, práve tri čisto náboženské prikázania posväcujú zvyšných sedem praktických a tým z nich robia viac, než len bežný zoznam užitočných spoločenských pravidiel.

Možno Desatoro nezoslal židom Boh, možno sa Mojžiš, keď ho vymýšľal, len náhodou trafil akurát do zásad, kľúčových pre rozvoj civilizovanej spoločnosti. Každopádne, je len logické, že v dobách, keď sa židia riadili týmto „zoznamom úspechu“, tak prosperovali. A že v dobách, keď tieto pravidlá dodržiavať prestali, upadla ich spoločnosť do chaosu, náchylná na útoky cudzích národov. Z pohľadu agnostika tam nemusel byť žiadny Boh ako uvedomelá bytosť. Isté príčiny proste zakaždým vedú k istým dôsledkom a keď sa spoločnosť spreneverí osvedčeným pravidlám, na ktorých je vystavaná, jej vnútorný mechanizmus sa už postará, že takáto spoločnosť nevyhnutne bude smerovať ku skaze. A od skazy ju odvráti až návrat k osvedčeným pravidlám.

V takýchto tvrdeniach je  niekedy veľa pragmatizmu, a málo kresťanskej viery, ale tu predsa okrem viery aj rozum hovorí, že jednotlivec i spoločnosť nemôžu žiť dlhodobo v pokoji, rozvoji a prosperite bez záväzných noriem mravnosti. Uvedomujem si mnohé z týchto otázok, ktoré si občas niektorí ľudia dnes kladú, a uvedomujem si aj to, že si ich kladú aj tí, ktorí chodia hádam aj pravidelne na nedeľné omše. Preto som sa rozhodol predstaviť Desatoro, ukázať jeho aktuálnosť, Božský pôvod a povzbudiť k jeho poznaniu a zachovávaniu. Lebo etika a mravnosť patria k nášmu náboženstvu. Určite, že to nie celé naše náboženstvo, ale v každom prípade je to jeho nevyhnutná súčasť.

Dúfam, že sa mi aspoň trochu podarí – prirodzene pod vedením Cirkvi – čo najpresnejšie vymedziť obsah a dosah jednotlivých Božích prikázaní, a tiež ich správne prerozprávať a aplikovať na nové, stále sa meniace podmienky nášho ľudského života. Každá doba musí pretlmočiť obsah tejto najstaršej charty Božích a ľudských práv do svojej situácie a reči. Je to vec vrcholne dôležitá, zodpovedná a nie najľahšia. Ježiš sám vyzýval na poznanie a zachovávanie Desatora. Pri stretnutí s bohatým mladíkom sa odohral tento dialóg: Tu k nemu ktosi pristúpil a pýtal sa ho: “Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?” On mu povedal:  “Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!” On sa ho opýtal: “Ktoré?” Ježiš odpovedal: “Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti otca i matku a milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!” (Mt 19, 16-20). Mladíkova otázka by sa dala aj rozšíriť: „Ako dosiahnuť blaženosť?“, alebo: „Ako dosiahnuť pokoj vo svojom živote?“ Ako viesť radostný a zmysluplný život?“

V tomto momente Ježiš, aby trochu uvoľnil atmosféru pýta sa mladíka na to, čo je jasné a čo každý pozná. Pýta sa na pravosť jeho otázky, či naozaj chce počuť odpoveď na to, čo sa pýtal. Lebo nie každý, kto sa Boha pýta, ešte chce počuť, čo si Boh o tom myslí. Je v tom veľký rozdiel, Ježiš to jasne rozlišuje a preto mu dáva zaujímavú otázku v podobe Desatora. Lebo Boh už prehovoril, Boh sa už zjavil a teraz sa ho pýta: „Už poznáš a dodržuješ to, čo Boh už povedal?“ Možno dnes by ľudia inak odpovedali na túto otázku. ... „prikázania ma nezaujímajú, prišiel som pre niečo špeciálne“, ... „veď Ty si známy učiteľ, nemal by si na sklade iný recept – ako dosiahnuť osvietenie behom troch sedení, alebo ako ľahko a rýchlo zvládnuť náuky tibetských majstrov?“ Alebo: ... „tiež by som rád okúsil nejaké mimoriadne mystické a duchovné zážitky. Nemáš niečo takéto po ruke? Toto je vlastne to, o čo ťa prosím, čo chcem od Teba. Desatoro – ako nepokradneš, nescudzoložíš – to je nudné, veď to každý pozná, to je už tak otrepaná téma, že to pomaly ani nikto nedodržiava.“

Avšak podľa Ježiša – ak neprejdeme touto cestou, potom nemôžeme spraviť ďalší krok. Ani sa nemôže stať, že by človek Desatoro preskočil a potom šiel ďalej za Kristom a vravel si – toto som už zvládol, môžem ísť ďalej. To už ma nezaujíma, to už mi nemá čo dať. Môžeme si jasne všimnúť, že Ježiš sa ho pýta, či to, čo už pozná zvládol, aby mohol ísť ďalej. A Desatoro, drahí bratia a sestry, je dosť vážna vec. Ježiš mu nehovorí: a to je dobré, to ti Pán Boh pomôže a poďme sa venovať iným, väčším veciam... Ježiš mu kladie tú úplne základnú otázku: „...tak dodržuješ to Desatoro, alebo ako je to s tebou?“

Ak áno, môžeme ísť ďalej. Ak nie, musíš ešte veľa pracovať, s Božou milosťou, aby si toto dosiahol. A tak Ježiš pozýva k vnútornej slobode, lebo mladík odpovedá, že dodržiava, že od mladosti sa o to snaží. A Ježiš naňho s láskou pozerá. Lebo naozaj je milé Bohu, keď sa človek, úplne na začiatku všetkého, rozhodne dodržiavať to, čo mu Boh povedal. Ide o to, že milujem Boha tak, že konám všetko, čo je v Desatore... Viem, že to Boh myslel tak vážne, že by ho mrzelo, keby som sa o to nesnažil. A Ježiš s veľkou láskou požehnáva tých ľudí, a práve tých z vás, ktorí sa o toto snažia a pre ktorých ťažký hriech, Pán Boh zaplať – s veľkou milosťou – je už minulosťou. A týmto ľuďom chce Ježiš v dnešnom evanjeliu povedať ešte viac, lebo on ich chce posunúť ďalej. Cesta je nasledovať Krista, cieľom je spoločenstvo s ním.

Odkiaľ vlastne tých Desať Božích prikázaní pochádza? Pochádzajú od Boha samého. Zjavil ich Mojžišovi počas teofánie na hore Sinaj, v prvom roku putovania židov po púšti po východe a oslobodení z egyptského otroctva. Tých „desať slov“ napísal sám Boh svojim prstom do kamenných tabúľ na rozdiel od ostatných príkazov, ktoré napísal Mojžiš. Desatoro – Dekalóg – Desať slov - sú teda Božie slová vo vynikajúcom a pravom zmysle. Boh zjavuje seba, zjavuje svoju vôľu. Vo Svätom Písme máme dve miesta v Starom zákone, kde sa nachádza Desatoro. Najskôr je to v Druhej knihe Mojžišovej a potom v Piatej knihe Mojžišovej.

Druhá kniha Mojžišova sa nazýva Exodus, čo znamená „východ“, lebo hovorí o oslobodení – východe izraelitov z Egypta. Desatoro sú pravidlá pre tých, ktorých Boh vyslobodil a zachránil. Pravidlá pre ľudí, ktorí poznali vo vlastnom živote Božiu moc a lásku. Aké by to bolo absurdné, keby práve On, Osloboditeľ národa, teraz zrazu chcel položiť na šiju svojho ľudu bremeno a oberať ho o darovanú slobodu. Ak Boh dáva pravidlá hry vo forme zákona, tak preto, lebo sú vlastne podmienkou pravej vnútornej slobody. Vnútornú slobodu získame len slobodným zachovávaním Desatora. Ono je pre nás súborom smerníc, otcovským upozornením, varovaním a napomenutím, teda záležitosť skôr výchovná, ako právnická. Odtiaľ hádam aj počet desať. Práve toľko, koľko máme prstov na rukách – na uľahčenie pamäti.  

Takýto pohľad na náboženstvo by mu mohol priniesť viac sympatií z radov ateistov a agnostikov, pretože z neho vyplýva, že aj keď svet možno nestvoril Boh, oplatí sa k nemu správať akoby ho Boh stvoril. Tá lekcia z dejín starovekého Izraela sa dá našiť aj na obraz dnešnej Európy. Keď bol náš kontinent kresťanský, zažíval svoj kultúrny vrchol a naša civilizácia expandovala do iných končín sveta. Dnes začínajú prevládať v Európe princípy, ktoré sú v priamom rozpore s Desatorom a výsledky sú presne opačné. Čelíme demografickej kríze, rozkladu rodín, vzrastu depresií a rozleptávaniu medziľudských zväzkov. A z Európy si odkrajujú iné civilizácie, ktoré vieru vo svojich bohov nestratili. Napokon: „zem ktorá nemá už neba, stratila všetko i seba“. 

Prihlásme sme sa dnes k desatoru a rozhodnime sa – napriek možno tisícim pádom v budúcnosti – vždy sa k nemu vrátiť a ctiť si ho. Tak sa pomaly staneme Božím ľudom a On – náš Boh – bude medzi nami a v nás. Amen.