"Keď budem v nebi, vyprosím vám veľa milostí... Bude to ako dážď ruží."
(Sv. Terézia z Lisieux)




Kázne: Kázeň » 6. nedeľa v roku A

Milí bratia a sestry!

AI: Kde sa podľa vás začala 2. svetová vojna? Fingovaným útokom na nemecký vysielač v sliezskych Gliwiciach? Alebo už podpísaním paktu Ribbentrop-Molotov, zmluvy medzi ZSSR a Nemeckom o neútočení, kedy sa dohodli na zničení Poľska? Alebo útokom nemeckého krížnika na poľské mesto Gdaňsk, známym pod krycím menom Fall Weiss. Takto sme sa to mnohí učili na dejepise. Za všetkým tým môžeme vypátrať v podstate jedného človeka, ktorý dokázal vyprovokovať túto mašinériu zla a zmanipulovať masy. Dá sa povedať, že druhá svetová vojna sa počala niekde v jeho vnútri. Tam začal nenávidieť, zúrivo sa hnevať na údajného nepriateľa, posilňoval klamlivý sebaobraz, odsudzoval a znevažoval ľudí pre ich rasu, náboženstvo alebo národnosť... Hitler napáchal svoje zverstvá už niekde vo svojich myšlienkach a v hĺbke svojho srdca. Tam začala 2. svetová vojna, hovorím to zjednodušene, no reálne.

KE: Ježiš to pomenoval v dnešnom evanjeliu tiež celkom jasne: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá.“ (Mt 5,22), alebo „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“ (Mt 5,28). Zabiť môžeme teda druhého človeka hnevom, scudzoložiť sa dá aj pohľadom. Všetko sa to deje na jednom mieste „v srdci“.  „To, čo vychádza z úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka. Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie.“ (Mt 15,18-19)

DI: Zlo podľa učenia Ježiša Krista nie je len systémová chyba, problém spoločenských štruktúr, nedokonalosti sveta, alebo len nejaká morálna kategória, na ktorej sa môžeme dohodnúť, ale to je niečo, čo pramení priamo v človeku. Je to vírus, ktorý zranil človeka v jeho najhlbšom vnútri. Morálne zlo má vždy svojho konkrétneho ľudského nositeľa. Ježiš o tomto ani neprináša nejakú novotu, len zreteľne vyhlasuje, že vonkajšie zlo, vonkajší mravný skutok má svoj koreň, akési vnútorné mravné konanie, ktoré všetci vnímame. Vnímame, že pred zlými skutkami máme najprv nasmerovanú vôľu k danému zlu. Je to doslova vnútorné duchovné, hmotne nezachytiteľné rozhodnutie. Je to súhlas vôle, ktorej rozum, zvyčajne presviedčaný citmi, vášňami, túžbami či pudmi, ukáže vždy nejaké pseudodobro, ktoré je v rozpore s Božím zákonom, a vôľa sa k nemu prikloní. Vôľa je totiž zo svojej prirodzenosti nasmerovaná na dobro, no rozum pre svoju prirodzenú slabosť a nápor zmyslov nedokáže dobre rozlíšiť skutočné dobro, a prikloní sa k zamaskovanému zlu, zlu akoby oblečenému v rúchu dobra. A vôľa tiež pre svoju slabosť priľne k zlu. Toto všetko je podľa učenia našej katolíckej viery dedičstvom prvotného hriechu, ktorý okrem toho že rozvrátil harmóniu medzi Bohom a človekom, rozvrátil aj samotné vnútro človeka, takže je v ňom vnútorný boj.

Ježiš teda pripomína základnú pravdu o nás samých: Zlo pramení v ľudskom srdci. Potvrdzuje to aj v Žalme 101: „Skazené srdce sa mi prieči, (...) Kto má oko pyšné a srdce naduté, toho neznesiem.“ (Ž 101, 4a.5) Zlo tu však nie je len akýmsi zárodkom, akoby klíčok, alebo semeno jedovatej rastliny, ktoré keď udusíme vnútri, alebo tam nejako časom zhnije, tak nie je škodlivé. Zhrešiť na plnej čiare, čiže aj ťažko sa dá aj v srdci. Hovoríme tomu „v myšlienkach“.

Poviete mi však: Veď to by som hrešil na dennom poriadku nespočetne veľa krát! Vari každá zlá myšlienka je už hriešna? Veď to sa nedá ani nezhrešiť! Toto je veľmi dôležitá otázka, na ktorú musíme nájsť jasnejšiu odpoveď, pretože kresťanská cesta k dokonalosti (svätosti) je cestou zbavovania sa a zanechania hriechov. Je pravdou, že zlé túžby, ktoré sú „naše“, či chceme a či nie a nimi živené myšlienky odrážajú pokazenosť nášho vnútra. Sú svedkami proti nám. No treba jasne rozlíšiť, že hriech, teda previnenie proti Bohu, ľuďom a sebe, nevyplýva z pocitov, vášní, pudov, túžob, predstáv, či myšlienok, ale stojí na vnútornom súhlase, ktorý je úkonom vôle. Hriech v myšlienkach sa udeje vedomým a dobrovoľným súhlasom.

PA: Uveďme si to teraz na konkrétnych príkladoch, sledujúc líniu dvoch prikázaní Desatora: Nezabiješ! a Nezosmilníš! Zhrešiť v hneve, alebo hnevom „zabiť“ človeka neznamená, že hnev ako taký je zlý. Hnev je ľudská vášeň, ktorá vzplanie kvôli nejakej nespravodlivosti. Človek ním prirodzene reaguje na niečo nespravodlivé. Hnev ho pohýna k náprave tejto nespravodlivosti. Apoštol Jakub vo svojom liste však upozorňuje: „...človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom.“ (Jak 1,20) Hnev dokáže tak rozpáliť človeka, že mu zahmlí aj zdravý rozum, a namiesto smerovania k spravodlivosti, k náprave, ide ešte ďalej k pomste, intrigám, svárom, k nenávisti, k tichej domácnosti, k nadávkam, ponižovaniu, alebo aj k fyzickým útokom. Vnútorne „zabiť“ v hnevom človeka, znamená zatvrdiť sa voči nemu, prechovávať nenávistné myšlienky, mať v nich záľubu, v podstate odpísať človeka, akoby ho vyčleniť s mojej lásky. Takýto človek zotrvávajúci v hneve nemôže pristúpiť k Eucharistii.

Podobne to je v otázke ľudskej sexuality. Tam je to snáď ešte ťažšie. Do priestoru našej zmyslovej pamäte sa ukladá kopu erotizujúcich obrazov. Naša fantázia ich vie všelijako dotvoriť alebo pokombinovať. Sexuálne predstavy bývajú najmä u nás mladších ľudí veľmi živé a pestré. Niekedy nás doslova prenasledujú. Sú „vtieravé“... Diabol ich často zneužíva proti nám. Nečisté myšlienky majú svoje zdroje v zmyslových podnetoch, ktoré však nemusia závisieť len od nás. Ak sme v tzv. fáze „boja“, teda telo hovorí „chcem“, no duša, teda rozum a vôľa odporujú „Nechcem!“, tak sme nezhrešili. Hriešnymi sa nečisté myšlienky stávajú až po odovzdaní vnútorného súhlasu, po ktorom zvyčajne nasleduje nečistý skutok. Morálna teológia rozlišuje 4 typy vnútorných hriechov proti čistote:
1. Nečisté myšlienky – keď sa konajú kvôli sexuálnemu vzrušeniu
2. Dobrovoľná záľuba v nečistých predstavách – to je sexuálna radosť z predstavy sexuálneho skutku, akoby sa teraz vykonával, je to potešenie z nečistého fantazírovania
3. Nečistá radosť – dobrovoľná radosť z minulých hriechov nečistoty, alebo smútok z nevyužitia príležitostí v minulosti
4. Nečistá túžba neúčinná – dobrovoľná túžba vykonať nejaký nečistý skutok, keby v tom nebránila nejaká prekážka (napr. strach z pohlavnej choroby, alebo strata dobrého mena). Nečistá túžba účinná – rozhodnutie vôle vykonať nečistý skutok, i keď k nemu pre akúkoľvek príčinu nedôjde. Toto platí samozrejme pre všetkých, aj pre manželov, i keď u nich môžu byť sexuálne túžby i myšlienky predprípravou k sebadarovaniu v sexuálnom akte, a teda môžu byť naopak dobré, keďže sú zacielené pre plnenie manželskej zmluvy a sledovanie prirodzených dobier manželstva.

Milí bratia a sestry!

AD: Ježišov morálny imperatív je náročný, no je pravdivý. Zdá sa, že v dnešnej dobe, akoby sa už ani nedalo žiť čisto, či s vnútorným pokojom ako to chce Ježiš a teda Boh sám. Napriek hriechu a žiadostivosti, ktorá čupí pri dverách nášho srdca, napriek sklonu našej vôle k zlu, my kresťania máme liečivé prostriedky na naše srdce. Máme milosť, nebeský duchovný dar Božej pomoci, ktorý nám zaslúžil Ježiš. S pomocou Božej milosti sa dajú vykoreniť s nášho života minimálne ťažké hriechy, ktoré nám zatvárajú brány raja a ochromujú náš život. Musíme však jasne vedieť, že zlo a hriech treba premáhať už a hlavne v našom vnútri. A vo vôli sa deje hlavný zápas, ktorý treba vyhrať. Vnútorný súhlas je alfa i omega, či bude vládnuť dobro v mojom živote a či bude vládnuť dobro i vo svete.

A aké máme na to zbrane, alebo prostriedky? – odvrátenie pozornosti, vzbudenie si odporu k hriechu, úprimná modlitba, posväcujúca milosť, najmocnejšia milosť znovuzískaná v spovedi a vysušovanie zlých túžob. „Ak chceš, môžeš plniť prikázania; je v tvojej moci zostať verným.“ (Sir 15,16). Amen.

Späť na kázne | | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk