Fara Lúky

Drahé sestry a bratia!

Sú chvíle, kedy sa máme stretnúť s človekom, ktorého síce obdivujeme pre nejaké jeho dielo, ale nikdy sme ho nevideli naživo. Pamätám si, že ako dieťa som išiel na koncert svojej obľúbenej skupiny, no bol som tak sklamaný, ako vyzerajú v skutočnosti, že som radšej odišiel, aby som si v srdci zachoval ich obraz tak, ako som si ich zidealizoval na základe ich piesní.

Podobnú situáciu máme v dnešnom evanjeliu. Ján Krstiteľ nedočkavo očakáva Mesiáša. Po mnohých tvrdých rokoch strávených na neľútostnej púšti konečne nastáva ten deň, kedy ho má zazrieť. Celý horí nedočkavosťou a zvedavosťou, aký ten Mesiáš vôbec bude. Je preto veľmi zaujímavé, že aj keď nemáme zachytené, ako sa cítil, keď ho zbadal, predsa to môžeme vydedukovať z jeho reakcie keď už bol zajatý v žalári Herodesom.

Tam vo väzení zapochybuje, čo človek na ktorého ukázal prstom Hľa Baránok Boží, je naozaj pravý Mesiáš, ktorého Izrael očakáva. Veď posiela svojich poslov, aby mu položili priamu otázku: Ty si ten, alebo máme čakať iného? Keby si bol stopercentne istý, poslov by nevyslal. A prečo si nebol istý, keď dokonca videl zostupovať Ducha Svätého v podobe holubice na Ježiša, otvorené nebo a slová: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie. Počúvajte ho.

Ján Krstiteľ bol totiž veľký askéta. Žiť na púšti sám v odriekaní a tvrdosti je veľmi náročné. Jeho koncept Božieho kráľovstva bol hlavne o spravodlivosti. Horlivo vyzýval ľudí na pokánie, hromžil Božím trestom farizejom a rozkrikoval sa o Božom súde. A tak si predstavoval aj Mesiáša.

Mesiáš, ktorý by prišiel a dychom svojich úst zabil všetkých hriešnikov, nastolil prísny Boží súd a očistil Izrael od všetkého zla. No namiesto toho, prichádza ten pokorný tichý jemný muž, ktorý sa vôbec Božím súdom nevyhráža, ba práve naopak, všetkých pozýva do vlasti svojho Otca. Dovoľuje si stolovať aj s verejnými hriešnikmi, ide do ich domu a obklopuje sa ľuďmi, ktorých povesť vôbec nebola ružová. A to Jánovi nepasovalo do jeho konceptu. Boh a takýto milosrdný? Žeby naozaj?

A čo Ježiš odpovedá Jánovým poslom? Neodpovedá slovami, áno ja som to, ale skutkami. Choďte a povedzte Jánovi – chromí chodia, hluchí počujú slepí vidia ... Tieto milosrdné a láskavé skutky svedčia o tom, že Ježiš je naozaj Mesiáš, ktorého očakával. Ježiš si Jána Krstiteľa veľmi cenil, vážil si jeho prísny život,  veď o ňom povedal, že sa zo ženy nenarodil nik väčší ako Ján Krstiteľ, no predsa dodáva, že aj ten najmenší v Božom kráľovstve je väčší ako on. To preto, lebo Jánova predstava spravodlivo odplácajúceho Boha je v porovnaní s jeho láskavosťou len malá čiastka. Ježiš prichádza zvestovať dobrého Boha. Boha, ktorý sa zaujíma o každého človeka a nie je tu na odsudzovanie ale na to, aby prijal každého.

Aj my máme svoje predstavy o náboženstve a o tom, ako by sa Boh mal správať a radi by sme mu naordinovali, čo sa pre Boha patrí a čo nie. No Boh sa nedá uzatvoriť do našich schém, musíme mu prenechať slobodu, aby konal ako sa jemu zachce. Ak si napríklad vyberá ľudí so zlo povesťou na vykonanie svojho diela a ich si vyberá za spolupracovníkov nesmieme mu v tom brániť. Lebo on dáva šancu každému a práve lotor vedľa neho na kríži mal tú česť ako prvý vstúpiť do Božieho kráľovstva a predbehol všetkých spravodlivých, ktorí si mysleli, že majú na to automaticky právo. Boh sa jednoducho vo veľkodušnosti prevýšiť nedá.

Boh nás dnes pozýva k štedrosti, veľkodušnosti a slobode, aby sme sa nestali väzňami rigidných nepružných a nefunkčných schém, ale vedeli svojho ducha povzniesť ponad hranice nekonečnej dobroty smerom k Bohu. Skúsme si nájsť dnes čas a pozorovať ako pracuje naše uvažovanie. Ako príklad si pripomeňme jednu legendu.

Raz sa jedno leopardie mláďa zatúlalo v stepi a slon ho neúmyselne zašliapol. Zakrátko sa správa o smrti mláďaťa dostala k jeho otcovi. "Tvoje mláďa je mŕtve," zvestovali starému leopardovi. "Našli sme ho v tráve dolu v údolí."  Leopard zreval od bolesti a zúrivosti. "Kto ho zabil? Povedzte mi, kto ho zabil, aby som sa mu mohol vypomstiť." "Zašliapol ho slon." "Slon?" "Áno, slon." Starý leopard sa zamyslel a po chvíli povedal: "Nie, to nebol slon. Určite ho zabili kozy. Boli to kozy. Uvidíte, ako sa im vypomstím." A starý leopard, rozpálený svätosvätým hnevom sa rozbehol na kopec, kde sa pásli kozy a celé stádo roztrhal.

Aj nám sa môže stať, že v dobrej vôli akoby „roztrháme“ slovami kritiky niekoho, komu to môže ublížiť. V náboženskom živote možno obdivujeme ľudí dokonalých, spravodlivých, ktorí sa nám javia ako tie oporné body „slony“ z dnešného príbehu, na ktorých podľa nás stojí všetko. No Boh často počíta s ľuďmi, ktorých všetci ostatní považujú za tie „kozy“ z dnešného príbehu, za ľudí zbytočných. Pre Boha však nikto nie je zbytočný a aby nám to ukázal práve nich si vyberá za svojich najužších spolupracovníkov a im zveruje tie najdôležitejšie úlohy. Im preukazuje svoju dôveru.

Vidíme, že to nie je ľahké. Keď už aj taká veľká postava ako Ján Krstiteľ pochybuje o Ježišovi, lebo sa mu zdá príliš zhovievavý,  je to naozaj náročné pre ľudskú myseľ prijať, že Boh sa skláňa k slabým. No ale práve to je to, čo nášho Boha robí pravým Bohom. Všetky falošné bôžiky sa nadúvajú veľkosťou, a pravý Boh si berie slabú prirodzenosť človeka, aby nám ukázal a presvedčil každého: Človeče pochop to konečne, mám ťa rád takého aký si. Nemusíš sa meniť. AMEN.