Eucharistia - pokrm na ceste

V súčasnej dobe sa veľmi hovorí o zdravej, racionálnej výžive, o kalóriách, o vitamínoch, o množstve bielkovín, ktoré človek musí denne prijať v strave, aby sa ľudský organizmus udržal v zdraví. V prípade, že človek aktívne športuje, aby aj táto jeho aktivita bola čo najefektívnejšia. Aby sme mohli normálne fungovať v spoločnosti a mať potrebný výkon, potrebujeme minimálne množstvo pokrmu, inak upadneme do podvýživy. Podvyživený človek nie je v stave rozvíjať zdravo svoje schopnosti a podávať potrebný výkon. Vieme však veľmi dobre, že ako ľudia sa musíme rozvíjať nie len telesne, ale aj duševne. Rozvojom duševných schopností, vzdelaním a rozvojom svojich charakterových vlastností. Ale ani to nie je ešte celý človek, ani toto ešte nestačí. Človek môže byť telesne zdravý, môže mať dobrý charakter a vedomosti, predsa mu niečo chýba. Ak nemá cieľ svojho života, ak nevie prečo žije, ak zanedbáva svoje svedomie, nerozvíja svoj duchovný život, ktorého súčasťou je aj zápas so svojim egoizmom a hriechom. Určite poznáme ľudí, ktorí sú telesne zdraví, veľmi inteligentní , ale šíria okolo seba zlo a sú nebezpeční. Každý človek potrebuje popri telesnom zdraví, duševných schopnostiach, aj zdravie duchovné. Popri telesnom pokrme, duševnom sýtení sa, aj duchovný pokrm, ktorý nám môže dať iba Pán. 

Človek, ktorý necíti hlad, je zvyčajne chorý. Telesne, duševne, či duchovne. Kto túži po pokrme, ten túži po zdraví, telesnom, duševnom, duchovnom. Cítime duchovný hlad? Ak áno, túžime byť duchovne zdraví. Naše osobné slabosti, naša nechuť v náročných situáciách, náš zápas so zlom a hriechom, zápas o skutočnú lásku a pochopenie zmyslu nášho života, zápas o vieru a skutočný harmonický vzťah s Pánom, nás privádzajú k tomu, že cítime potrebu naberať nové sily. Potrebujeme silnú vieru, mocnú nádej a skutočnú sebadarujúcu lásku. Potrebujeme mnoho iných vecí. Potrebujeme byť pozorní, empatickí, vytrvalí, pokorní. Potrebujeme viac dôverovať, nedať sa zlomiť, ani znechutiť nijakými ťažkosťami, ani ľuďmi vonku, vlastnou slabosťou, ani vlastným hriechom. Na toto všetko sami nestačíme. A nestačíme na to nielen my sami osobne, ale ani iní ľudia okolo nás. V celých dejinách ľudstva vidíme túto slabosť človeka ale zároveň aj to, ako veľmi Pán posilňuje ľudstvo duchovným pokrmom. Krásny príklad vidíme napríklad, ako zázračne sýtil vyvolený národ, keď putoval po púšti. (Dt 8, 2-3) Ako veľmi posilnil proroka Eliáša, keď utekajúc pred prenasledovateľmi „si žiadal zomrieť“, takú slabosť cítil. A Pán mu hovorí: „Vezmi a jedz...“. (porov. 1 Kr 19, 4-5) Ak by nás Pán nechal na nás samých, rýchlo by sme upadli do bezmocnosti a zúfalstva, ako už toľkokrát v živote, či v celých dejinách. Ale Pán nás posilňuje. Neviditeľne, zvnútra. Niekedy na to použije iného človeka, častokrát cez jeho Slovo, ale najmä tým, že sa nám viditeľne daruje v duchovnom pokrme, ktorým je Eucharistia. Pán nás duchovne živí a robí nás schopnými, aby sme mohli duchovne žiť. Môžeme žiť z Neho. 

Obe udalosti, ktoré sme spomenuli vyššie sú predobrazom tohto duchovného pokrmu, ktorým je Eucharistia. Pán Ježiš sám povedal: „Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. Ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky“. (Jn , 6,51) Tieto slová hovoril náš Pán apoštolom a všetkým svojim súčasníkom, ale rovnako ich hovorí aj nám. „Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv , ostáva vo mne a ja v ňom. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky“. (Jn 6, 55-56) Počujeme dobre? Kto je materiálny chlieb, ten, ktorý dorábame na poliach, žije, ale iba po fyzickú smrť. Kto sa sýti Eucharistiou – duchovným pokrmom, žije a bude žiť stále, navždy v Kristom. Tento živý chlieb sa nám dáva počas každej sv. omše. Pán nás takto duchovne sýti cez biskupov a kňazov, ktorí túto službu dostali zverenú pri kňazskej vysviacke. 

Keď apoštoli videli hladný zástup, Pán Ježiš im povedal: „Vy im dajte jesť!“ (Mt 14, 16b) On sám potom vzal chlieb, požehnal ho, dobrorečil a dával apoštolom a tí ho rozdávali ľudu. (porov. Mt 14, 19) Podobne takto sýtil „chlebom z neba“ pri Poslednej večeri. (porov. Mt 26, 26 – 29) Každý kňaz pri sv. omši, z Pánovho príkazu, rozdáva tento živý chlieb veriacim. Kňaz ho nedáva zo svojho. Dáva z Kristovho, dáva samého Krista. Pán Ježiš sa rozdáva aj dnes rukami kňazov. Z ich rúk prijímame živý chlieb – Eucharistiu.

Okrem toho, že Eucharistia je pre nás duchovný pokrm na ceste týmto životom, prijímame ju aj ako jedna rodina. Počas sv. omše sme ako jedna rodina, zhromaždená okolo Pánovho stola, ktorým je oltár. Eucharistia nás teda nielen duchovne posilňuje, ale nás aj zjednocuje okolo „rodinného stola Cirkvi“. Eucharistiu prijímame, aby sme boli v stave duchovne žiť vo viere, nádeji a láske a aby sme tieto čnosti dokázali prakticky uskutočniť medzi bratmi a sestrami. Eucharistia je teda pre náš život, ale aj pre život Cirkvi a život sveta. Môžeme povedať, že vlastne Eucharistiu prinášame takto duchovne do profánneho, všedného, pracovného života. 

Aj toto môže naznačovať eucharistická procesia, ktorá sa robieva na slávnosť Božieho tela. Takouto procesiou však môžem byť aj náš každodenný život. Všetci chodíme do ulíc našich miest a dedín. Všade tam by sme mali prinášať živého Krista, ktorého prijímame v Eucharistii. Náš život by sa takto mohol stať neustálou „eucharistickou procesiou“. Pán Ježiš chodí po našich uliciach skrze nás a s nami. Vždy ho prinášajme zo svätej omše do ulíc medzi ľudí. 

Pane, živ nás neustále svojím Telom a Krvou a daj, aby sme ťa niesli každý deň do života medzi ľudí. Pane Ježišu, Veľkňaz novej a večnej zmluvy, uč nás všetko obetovať spolu s tebou. Ty si pri Poslednej večeri premenil chlieb a víno, na svoje Telo a Krv, aby sa tieto stali znamením tvojej obety za nás. Prosíme ťa, aj nás pridruž k tejto obete. Kriste, tvoju čistú obeť prináša Cirkev od východu slnka až po jeho západ. Prosíme ťa, zjednoť v tvojej Cirkvi všetkých, ktorých sýtiš svojom Telom a Krvou. Daj nám neustále duchovne žiť z tohto pokrmu. „Zostaň s nami Pane, lebo sa zvečerieva  a deň sa už schýlil!“ (Lk 24, 29b)