Kázne: Kázeň » 4. pôstna nedeľa B

Vypočuli sme si (dlhý) úryvok Jánovho evanjelia, opis uzdravenia slepého od narodenia. Je to v určitom zmysle majstrovské dielo rozprávačského umenia evanjelistu Jána. Sú zvláštne slová učeníkov: „Rabbi, kto zhrešil, on alebo jeho rodičia, že sa narodil slepý?“ Podľa mentality tej doby, každá choroba a nešťastie boli zapríčinené hriechom. Tu však stojíme pred slepcom od narodenia. Boli teda iba dve možnosti: bol slepý následkom vlastných hriechov a teda musel zhrešiť ešte počas prenatálneho obdobia, alebo zhrešili jeho rodičia a on musí niesť vinu ich hriechu. A skutočne niektorí rabíni uznávali možnosť prenatálnych hriechov. Ježiš jasne odmieta obe tieto možnosti a povie, že jeho choroba je príležitosťou, aby ľudia v ňom uznali toho, ktorého Boh Otec poslal na svet, aby mal v ňom svet spásu. Táto slepota je teda symbolom stavu, v ktorom sa nachádza človek – hriešnik, a osobitne stavu, v ktorom sa nachádzalo celé ľudstvo pred príchodom Krista, a v ktorom sa nachádzajú i dnes tí, ktorí ho ešte nepoznajú a neveria. Medzi takých patrili aj títo naši katechumeni. Na druhej strane svetlo, ktoré slepý uzrie po uzdravení je symbolom Božej milosti, ktorá nám je darovaná od Ježiša.

Už od 3. storočia sa tento úryvok čítal v rámci pôstnych katechéz pre katechumenov, ktorí sa túžili stať kresťanmi. Tak, ako je slepý uzdravený po tom, ako sa okúpal v rybníku Siloe, tak Ježiš i dnes ďalej osvecuje ľudí prostredníctvom sviatosti znovuzrodenia z vody a Ducha Svätého, teda krstom. Slepý od narodenia dostáva dve milosti: dostáva schopnosť vidieť, teda zrak, ktorý nikdy nemal, a dostáva aj dar viery. Skutočne, po tom, ako bol zázračne uzdravený sa ho Ježiš pýta: „Veríš v Syna človeka?“ alebo „v Ježiša Krista“, a on odpovedá: „Verím Pane!“ Telesný zrak, ktorý nadobudol bol znamením ešte väčšieho daru, ktorý prijala jeho duša, daru viery.       

Alfonz Ratisbone  pochádzal z francúzskeho Strassburgu, z jednej z najbohatších a najvplyvnejších rodín židovskej komunity. Pred svadbou sa rozhodne urobiť cestu do Izraela, aby spoznal krajinu otcov. Cestuje vlakom a počas cesty urobí nepredvídanú a neplánovanú zastávku v Ríme. Tu prichádza do kontaktu so skupinou horlivých francúzskych katolíkov. Mnohí z nich sú konvertiti a medzi nimi je aj jeden priateľ jeho brata Teodora. Tento šľachtic menom Teodor de Bussiéres, pôvodne luterán, prosí priateľov, aby sa modlili za Alfonza. Sám s ním uzavrie stávku, aby si zavesil a nosil slávnu zázračnú medailu. Alfonz nakoniec po dlhom presviedčaní súhlasí a prisľúbi, že opíše aj pradávnu modlitbu k Panne Márii, pochádzajúcu od svätého Bernarda: ,,Rozpamätaj sa, svätá Panna Mária ...“

Popoludní 20. januára 1842 sprevádza už spomínaného baróna, ktorý vybavuje záležitosti ohľadom pohrebu jedného svojho známeho u rehoľníkov paulánov v kostole svätého Andreja. Alfonza po chvíli premôže zvedavosť, aby aspoň nakukol do kostola. A tu, počas krátkej návštevy tohto kostola sa stane to, čo ako blesk z neba radikálne a navždy zmení jeho život. Citujem jeho slová, ktorými opísal to, čo zažil: ,,Z ničoho nič som sa začal cítiť zaplavený  zvláštnym nepokojom a videl som padať ako by závoj predo mnou. Kostol sa mi zdal tmavý, okrem jednej kaplnky, v ktorej sa zdalo akoby sa koncentrovalo všetko svetlo. Neviem, ako som  sa ocitol na kolenách pred mramorovým oltárom tej kaplnky. Vskutku bol som v druhej časti kostola a medzi mnou a kaplnkou bolo mnoho vecí pripravených na pohreb, ktoré mi bránili k priamej ceste k nej. Akokoľvek sa to stalo ocitol som sa v tejto kaplnke a zdvihol som oči k svetlu, ktoré tak silno žiarilo. Vtedy som videl postavenú nohami na oltári, živú, veľkú, majestátnu, prekrásnu  svätú Pannu Máriu. Bola podobná výzorom a postojom tej, ktorej obraz bol na medaile, ktorá mi bola darovaná, aby som ju nosil. Viackrát som sa snažil pozdvihnúť k nej svoje oči, ale jej jas a môj rešpekt mi to nedovolili. Vždy som nakoniec oči sklopil, ale to mi nebránilo, aby som jasne cítil zrejmosť a realitu zjavenia. Uprel som teda oči na jej ruky a videl som v nich výraz odpustenia a milosrdenstva. Tými istými rukami urobila gesto, ktorým mi dala najavo, aby som zostal kľačať. Neovládateľná sila vnútri ma pobádala k nej. V jej prítomnosti, i keď mi nepovedala ani jediné slovo, razom akoby úderom som pochopil hrôzu stavu, v ktorom som sa nachádzal, deformáciu hriechu a zároveň krásu viery v Evanjelium. Jedným slovom, naraz som všetko pochopil. Nemôžem si uvedomiť, akým spôsobom v jednom momente  som nadobudol poznanie viery. Všetko, čo môžem povedať je, že v okamžiku gesta tých rúk mi spadol závoj z očí. Nie jeden, ale veľa závojov, ktoré dovtedy zahaľovali môj zrak. Zmizli tak rýchlo, ako mizne sneh, ľad alebo blato, keď naň naplno zažiari slnečné svetlo. Videl som na dne priepasti krajnú mizériu, z ktorej som bol vytrhnutý vďaka činu nekonečného milosrdenstva.“ Jeho svedectvo sa končí slovami: ,,Ona mi nepovedala nič, ale ja som pochopil všetko“.

Jeho následný odchod zo židovstva, odtrhnutie od rodiny a rozchod zo snúbenicou neboli pokojné. Vyvolali vlnu nevôle a nepochopenia. Ale jeho pevná vôľa vyrvať a zrieknuť sa toho, čo ľudia považujú za najsilnejšie sú dôkazom pevnosti, pravdivosti a sily jeho obrátenia. Alfonz bol až do svojej smrti, teda celých 42 rokov po svojej konverzii pevný kresťanskej viere, verný rehoľnému životu, vytrvalý v odriekaní a modlitbe a kontemplácii a aktivite. Nikdy nespochybnil pravdivosť toho, čo zažil.

Posolstvo evanjelia nás pozýva vyznať: Ježišu, aj moje oči potri, aby som správne videl a usudzoval! Keď ty budeš v mojom živote, nájdem mnoho riešení. Príslovie hovorí: Oddeľ rieku od prameňa a zmizne bez stopy. Odlom konár zo stromu a uschne. Vyhoď rybu na breh a zahynie. Keď sa človek odlúči od Boha, nemôže správne vidieť, komunikovať, usudzovať. Iba v jednote s ním dostávame život aj svetlo pre naše dni. Amen.

o. Milan Puškar, farár

Späť na kázne | | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk