Kázne: Kázeň » Pôst - s Ježišom na púšti

„Čo máš v tom ruksaku, Jožko?“ prekvapil otec chlapca, ktorý sa práve vrátil domov. Jožko previnilo otvoril batoh a vytiahol z neho korčule. „Ty si sa bol korčuľovať na jazere! Vieš, aké je to nebezpečné? Koľko ráz som ti to zakázal?!“ rozhneval sa otec. „Ja viem, mrzí ma to“, ospravedlňoval sa chlapec. „Šiel som však okolo len náhodou. A keď som zbadal ten ľad, zrazu na mňa prišlo pokušenie. Vieš, bolo to silnejšie ako ja,“ vysvetľoval zahanbene. „Aha, a tie korčule, tie si načo bral so sebou?“ krútil hlavou otec. „Vieš, to preto, keby na mňa náhodou prišlo pokušenia ...“

Evanjelium prvej pôstnej nedele nám hovorí o tom, že Duch Svätý hnal Ježiša na púšť. Ježiš bol na púšti 40 dní, postil sa, modlil sa, uvažoval a satan ho pokúšal. Toto sa všetko sa udialo v hlbokej samote a tichu.

Začali sme pôstne obdobie, v ktorom by sme mali aj my vstúpiť s Ježišom na púšť. Veď pozvanie nasledovať Ježiša na púšti je adresované aj nám. Nie niektorým, špeciálne vyvoleným. Nie. Nám všetkým a každému osobne. Boh má pre nás pripravené vo Veľkom pôste mnohé milosti. Koľko z nich dokážeme načerpať, to závisí od intenzity nášho prežívania tohto obdobia.  Stráviť čas na púšti znamená urobiť si trochu ticha okolo nás, znovu objaviť v nás samých cestu srdca, vymaniť sa z chaosu, hluku a neustálych vonkajších popudov, ktoré nás doslova bombardujú od rána do večera. Teda objaviť v nás cestu srdca znamená vstúpiť do kontaktu s najhlbšími prameňmi nášho bytia.

Ak je pôst dobre prežívaný, stáva sa pre nás akýmsi druhom detoxikácie našej duše. Skutočne nebojujeme len so znečisteným životným prostredím, nebezpečným vírusom vtáčej či prasačej chrípky, zamoreným a otráveným ovzduším. Bojujeme, alebo mali by sme bojovať, aj so znečistením našej duše. Všetci sme tak trochu zanešvárený chaosom, povrchnosťou, duchovnou lenivosťou, neustálym prísunom obrazu a zvuku, prílišným množstvom často bezvýznamným a prázdnych slov.

S vedeckým a technologickým pokrokom človek dnes dokáže uvoľniť a ovládať energie nepredstaviteľnej sily. Dokážeme na diaľku ovládať vesmírne moduly, ktoré skúmajú vzdialené planéty. Paradoxne sa však človek stále viac blokuje pred tou realitou, ktorou je on sám. Javí sa stále častejšie ako tvor, ktorý je voči sebe bezmocný, neschopný ovládať svoje emócie, túžby a primárne impulzy.  Poznávame vesmír a nepoznáme svoje vlastné srdce. Zabaviť sa, odreagovať sa, relaxovať, uniknúť: to sú všetko slová vyjadrujúce snahu človeka dneška utiecť pre sebou samým, vymknúť sa z reality. Najobľúbenejšie filmy a literatúra medzi mladými sa nazývajú fiction, fikcia či triler. Uprednostňujeme život vo fikcii namiesto života v realite.

Mladí ľudia sú najviac ohrození a vystavení tomuto opojeniu chaosom. Faraón rozkázal svojim sluhom, aby zamestnali ťažkými prácami židov, aby tak nemali čas veriť Mojžišovým slovám a premýšľať ako sa vyslobodiť z otroctva. Faraóni dneška potichu ale nemenej dôrazne hovoria: „Nech neustále zaťažuje mladých chaos, rozruch, nech sú z neho omámení tak, aby nepremýšľali, aby sa nerozhodovali sami zo seba, ale nech nasledujú módu, nech kupujú to, čo chceme my aby kupovali, nech konzumujú produkty, ktoré im my odporučíme."

Čo robiť? Keďže nemôžeme ísť na púšť, musíme si vytvoriť trochu púšte doma, v našom vnútri. Môžeme povedať, že pustovňou je naše telo a pustovníkom duša, ktorá v ňom prebýva. Do tejto pustovne môžeme vstúpiť a zatvoriť sa v nej vždy, keď chceme. Využime čas pôstu a občas vstúpme do tejto pustovne našej duše. Vráťme sa k sebe samým.

Keď sme na prahu pôstu, skontrolujme si „batoh“ svojho srdca a vyložme z neho všetko, čo by nás mohlo zlákať, aby sme podľahli pokušeniu. Po úprimnom spytovaní svedomia a dobrej svätej spovedi popremýšľajme nad zoznamom miest a situácií, ktorým by bolo lepšie sa vyhýbať. Neuľahčime diablovi robotu tým, že za ním sami prídeme. Amen

o. Peter Mášik, farár

Späť na kázne | | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk