Kázne: Kázeň » 29. nedeľa v roku A

Bratia a sestry!

Dnešné evanjelium nás vyzýva premýšľať nad aspektom kresťanského života, ktorý zvyčajne zostáva stáť kdesi naboku, je to aspekt politický. Mnohí dnes uznávajú, že Evanjelium neodvádza veriaceho človeka od sociálne a politickej angažovanosti, ba práve naopak, že ho povzbudzuje a vyzýva byť aktívnym a angažovaným v týchto oblastiach, teda mať odvahu vziať na seba zodpovednosť a a vydávať svedectvo. Ťažšie však je, ako takýto postoj založiť na Kristovom učení, ako ho zosúladiť s náboženskými povinnosťami, aby sa neudiala neželaná separácia medzi vierou a praxou, medzi tým čo náleží cisárovi a tým, čo patrí Bohu.

Ježišove slová z dnešného úryvku nám umožňujú premýšľať nad princípmi v tejto oblasti. Liečka, ktorú nastavili Kristovi farizeji spolu s herodiánmi, je zrejmá: či povie na ich otázku tak či tak, vždy ho obvinia: raz ako kolaboranta alebo ako buriča a rozvracača verejného poriadku. Ježišova odpoveď, jednoduchá a prekvapujúca zároveň, vyjadruje, že kráľovstvo cisára a Božie kráľovstvo sa navzájom nevylučujú. Je možné, ba potrebné žiť zároveň pre jedno i pre druhé. Je to v podstate začiatok separácie náboženstva od politiky, Cirkvi od štátu, čo pred ním bola úplne neznáma skutočnosť.  Dodnes tento rozmer nie je možný v mnohých krajinách, pretože tam náboženstvo v podstate splýva s politikou, štát je ich ponímaní zároveň kráľovstvom cisára i božím. Aj židia vyznávali teokraciu: priame Božie panovanie nad celou zemou aj v politickej oblasti. Duchovná zvrchovanosť, ktorá je podstatou Božieho kráľovstva na zemi, je vykonávaná skrze Ježiša Krista kráľa priamo, ale zvrchovanosť časná čiže politická, tá je vykonávaná nepriamo, je zverená na slobodnú zodpovednosť človeka.

Prvý princíp: je dovolené, ba je povinnosťou zjavenou Ježišom „platiť daň cisárovi“, teda uznať štát, spolupracovať s ním na udržaní a zlepšovaní poriadku vo svete. Avšak sám Ježiš sa nikdy politicky neangažoval: jasne napr. hovoril o o politickej moci, že má charakter vykorisťovania a nadvlády; ale on sám nerobil nič konkrétne, aby to zmenil. Nezačal revolúciu proti Rímu, nekázal chudobným aby sa vzbúrili, alebo násilnú emancipáciu žien, napriek láske, ktorú cítil k jedným a k druhej.

Napriek tomu ho politická moc chcela odstrániť, bála sa ho. Jeho život sa vlastne odvíjal medzi dvoma rozsudkami smrti: Herodesovým a Pilátovým. Ježiš znepokojuje politickú moc. Táto sa pred ním necíti byť istá sama sebou, cíti sa byť ohrozená, a preto reaguje. Ježiš sa javí ako nebezpečnejší pre politiku ako všetci mesiášski vzbúrenci pred ním. Prečo? Ježiš hlása obrátenie, klade sekeru ku koreňom človeka. Prevracia samotnú predstavu a pojem moci a politiky, keď o nich hovorí ako o službe, a nie ako nadvláde. Ježiš však predovšetkým oslobodzuje človeka od strachov. Od strachu z tých, ktorí môžu zabiť telo, ale potom stačí, ďalej ich moc nesiaha – teda vlastne z tých, ktorí majú na svete moc: vládcovia; dnes politici; policajti, vojaci... Takýto človek, oslobodený od strachu je veľkým nebezpečenstvom pre moc: pretože je pripravený angažovať sa za bratov, riskovať, ak je to nevyhnutné, a dať aj vlastný život za pravdu, ako to urobil sám Ježiš. Takýmto postojom sa ale relativizuje politická a vojenská moc! Pilát si to uvedomuje a vie, že pred takýmto človekom sa vyhrážkami veľa nedosiahne.

Bratia a sestry, a čo my? Čo to znamená pre nás? Aký má byť náš postoj k štátu? Na jednej z Ježišovho správania je to výzvy na spoluprácu, ale aj postoj slobody! Tak poslúchať štát a spolupracovať s ním, alebo mať voči nemu slobodu? Toto je dilema. Štát nie je niečím absolútnym, Kristov učeník má slobodu poslúchať ho, alebo mu vzdorovať! Ako sa rozhodnúť? Podľa čoho sa rozhodnúť? Samozrejme, že nie podľa vlastných vrtochov a čisto osobných názorov. Ale v svojom svedomí porovnávať, či isté politické a štátne usporiadanie zodpovedá Božej vôli, ktorá sa nám zjavila v Kristovi, a ktorá sa zjavuje vo svedomí kresťana! Nestačí kritický úsudok o sociálnej a politickej situácii: to by bolo iba niečo neutrálne ba pasívne. Ale je treba aj aktívny prístup, primeraný vlastnej pozícii a povolaniu, ktorým sa angažujeme za to, aby pozemské skutočnosti viac zodpovedali Božiemu plánu a slúžili skutočnému dobru človeka.

Samozrejme, že sú situácie, keď kresťan musí povedať „nie“ politickej moci. Kedy? Najmä vtedy, keď je v hre vlastná viera a sloboda jej vyznávania. Keď štát už nechce umožniť, aby sme dali „Bohu to, čo patrí Bohu“. Prípad komunizmu u nás; Čína dnes, mnohé moslimské štáty, ktoré nerešpektujú náboženskú slobodu pre kresťanov.

Sú aj iné situácie, keď štát slovami nepopiera Boha, ale zákonmi umožňuje také nespravodlivosti a násilnosti, ktorými sa uráža Boží obraz v človeku. Aj tu nemôžeme dať bezpodmienečný súhlas takto nastolenému politickému poriadku. To je naša súčasná situácia. Náš príspevok cisárovi musí byť príspevok kritický, musí ísť ruka v ruke s aktívnou snahou o zmenu spoločnosti.

Toto sa dá povedať! Príliš teoretické? Áno, možno! Je tu v praktickej oblasti veľa neistôt, pochybností, možností voľby v konkrétnych situáciách. (hlasovanie o eurovale) Kresťan, najmä ten v politike a spoločensky angažovaný, musí spolu s ďalšími riešiť tieto spletité situácie, často krát nie bez neistôt a drám. Rozhodnú sa, na čiu stranu sa pridať,  za čo konkrétne sa zasadiť a doslova bojovať, akú pozíciu zaujať pred masovými výpoveďami lekárov, pred pôžičkou Grécku, pred výhradou v svedomí, pred predčasnými voľbami.

Katolík však vie, že nie je sám. Náš Majster ho nenechá samého ani v boji na tomto konkrétnom poli. Slovo, ktoré počúva, Eucharistia ktorú slávi a prijíma sú prostriedky, ktoré mu pomáhajú formovať jeho kresťanské svedomie a dávajú silu, podľa neho aj konať. Amen!

o. Peter Mášik, farár

Späť na kázne | | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk