Fara Lúky

Priatelia, milí bratia a sestry!

Dnešnú nedeľu nám Cirkev predkladá na rozmýšľanie a modlitbu v rámci liturgických čítaní úryvok z Matúšovho evanjelia, ktorý nachádzame skoro na jeho konci, tesne pred opisom Ježišovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Je to podobenstvo talentoch. Toto podobenstvo je jedným  z tých úryvkov, ktoré má rada podnikateľská etika kapitalizmu. Hovorí sa v ňom totiž o potrebe tvorivosti, osobnej iniciatívy, podnikavosti, aktivite, ktoré sú také potrebné v kapitalistickom systéme voľného trhu. Tento dokáže byť niekedy aj nemilosrdne krutý, najmä keď v ňom dostávajú prím egoistický jedinci,  avšak neporovnateľne viac ako komunizmus podporuje v človeku tvorivosť, podnikavosť, obozretnosť, zodpovednosť.

Ale predsa toto podobenstvo nie je v prvom rade podporou kapitalizmu, voľného trhu a podnikania, i keď sú tu určité podobnosti. K jeho hlbšiemu významu nás privádza už výraz talent, ktorý bol v staroveku obrovským peňažným obnosom, ale v slovenčine má aj iný význam: znamená aj nadanie, schopnosti, dary, čo máme od Boha.

Pán zveruje talenty trom sluhom, nerovnako, podľa ich schopností. Po dlhom čase sa vracia a účtuje. Prvých dvoch chváli pre ich šikovnosť, podnikavosť, tretí je surovo potrestaný za nečinnosť a lenivosť. Čakanie nestačí. Je potrebné aj konať. Je potrebné pracovať. Nestačí konzervovať to čo je, nestratiť nič z toho čo mi bolo zverené ešte nepredstavuje zisk. Je evidentné, že toto podobenstvo vyzýva k činnosti, k aktivite.

Boh zveril svoje dielo stvorenia ľudom, aby si ho podmanili. Dá sa povedať, že stvoriteľské Božie dielo musí byť privedené do svojho naplnenia prostredníctvom človeka. Práca má hlboký náboženský význam. Nech by bol človek akokoľvek limitovaný v svojej aktivite, má svoje miesto a poslanie v celku sveta a stvorenia. Každý je potrebný, nenahraditeľný a Stvoriteľ s ním ráta. Na konci časov bude účtovať a bude sa každého pýtať či urobil a ako urobil to, čo mal urobiť. K tomuto prirodzenému poslaniu sa však pridáva aj zodpovednosť za nadprirodzené dary, ktoré sme dostali. Krst, birmovane,  jednoducho všetky milosti, ktoré nám Pán dal. Človek musí osláviť Boha, nielen ho uznať a veriť v neho, ale aj hlásať Jeho slávu. Božie slovo musí byť odovzdávané ďalej, hlásané.

Toto povzbudenie a výzva zároveň platia pre všetkých, ale nie v rovnakej podobe. Kto viac dostal, od toho sa bude viac žiadať. Komu bolo zverené menej, od toho sa bude menej žiadať. Preto miera toho, čo máme robiť nemôže byť to, čo robia iní, ale Božia vôľa. () Božie dary, to nemá byť mŕtvy kapitál (), Cirkev nie je čakárňou na nebo, kresťanský život nie je pohodlným kreslom, v ktorom sa sníva o druhom Kristovom príchode, pokojné čakanie na koniec, ale je to, má byť využitie času, ponúk a možností, energie a schopností. Skutočný pohľad kresťana na koniec sveta, na to, čo raz príde, neparalizuje ale stimuluje, neuspáva, ale burcuje, vzbudzuje skryté energie a núti k činnosti so všetkými silami.

Dôležité je, aby sme skutočne a poctivo urobili to, čo je našou časťou. Nie je dôležitý vonkajší úspech, ale vnútorná námaha. Často Božie veci zrejú pomaly a vyžadujú veľa námahy a často ovocie samotné vidia a zbierajú až tí po nás.