"Keď budem v nebi, vyprosím vám veľa milostí... Bude to ako dážď ruží."
(Sv. Terézia z Lisieux)




Kázne: Kázeň » Obrátenie Alfonza Ratisbona

Medzi týmto obrátením a zjavením Panny Márie svätej Kataríne Labouré na Rue du Bac v Paríži roku 1830, je hlboká súvislosť. Alfonz Ratisbone pochádzal z francúzskeho Strassburgu, z jednej z najbohatších a najvplyvnejších rodín židovskej komunity. Jeho starší brat Teodor sa obrátil na kresťanstvo a v roku 1830 bol vysvätený za katolíckeho kňaza. Neskôr sa stal spolupracovníkom farára v parížskej farnosti Našej Panej Víťaznej. Tento farár mal veľkú túžbu oživiť duchovný život svojich farníkov. 3.decembra 1836 počas slávenia svätej omše pri oltári Panny Márie počul vnútorný hlas, ktorý mu hovoril, aby zasvätil farnosť svätému a nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Myslel si, že to je nejaká chvíľková záležitosť, ale keď sa mu tieto vnútorné slová vracali a počul ich v sebe aj v sakristii pochopil, že je to vnuknutie zhora. Urobil tak a onedlho sa stal  veľkým šíriteľom úcty k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Stal sa tiež šíriteľom zázračnej medaily, ktorú Panna Mária odovzdala svätej Kataríne niekoľko rokov predtým.

Teodor je horlivý kňaz, veľký ctiteľ Nepoškvrnenej, ktorý sa denne modlí za svojich rodičov aj za svojho brata Alfonza. Tento je zatiaľ zaujatý pomocou a oslobodzovaním  židov v Izraeli. Jeho odpor ku kresťanstvu a najmä katolicizmu je dobre známy. Alfonz sa zaľúbi do ženy menom Flora a naplánujú si svadbu. Pred svadbou sa však rozhodne urobiť cestu do Izraela, aby spoznal krajinu otcov. Cestuje vlakom a počas cesty urobí nepredvídanú a neplánovanú zastávku v Ríme. Do Ríma prišiel na Troch kráľov 1842, má  28 rokov. Jeho prvé kroky vedú do rímskeho židovského geta. Aj keď nerád a bez väčšieho záujmu v Ríme prichádza do kontaktu so skupinou horlivých francúzskych katolíkov. Mnohí z nich sú konvertiti a medzi nimi je aj jeden priateľ jeho brata Teodora. Je to šľachtic, barón  Teodor de Bussiéres pôvodne luterán. Tento barón presviedča a prosí priateľov, aby sa modlili za Alfonza. Sám ho presvedčí, tak, že s ním uzavrie stávku, aby si dal na krk a nosil slávnu medailu. Ba ešte viac, Alfonz mu nakoniec po dlhom presviedčaní prisľúbi, že opíše pradávnu modlitbu k Panne Márii, pochádzajúcu od svätého Bernarda:

,,Rozpamätaj sa, svätá Panna Mária, že nikdy nebolo počuť, že by bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu a teba o pomoc alebo príhovor žiadal. Aj ja touto dôverou povzbudený k tebe Matka, Panna panien, sa ponáhľam, k tebe prichádzam, k tebe sa uchyľujem, ja, úbohý hriešnik. Matka večného Slova, ale ma milostivo vypočuj a vyslyš ich. Amen.“

Napriek tomu, že si rezervuje cestovný lístok na pokračovanie svojej cesty, najprv do Neapola, Istanbulu a odtiaľ do Palestíny, nejaká tajomná sila ho prinúti, aby sa ešte zdržal v Ríme. Popoludní 20. januára 1842 sprevádza už spomínaného baróna, ktorý vybavuje záležitosti ohľadom pohrebu jedného svojho známeho u rehoľníkov paulánov v kostole svätého Andreja. Alfonz pre svoj postoj ku katolíkom nemá vôbec záujem ísť s ním. Zostáva preto v kočiari, aby ho počkal. Po chvíli ho však premôže zvedavosť, aby aspoň nakukol do kostola. A tu, počas krátkej návštevy tohto kostola sa stane to, čo ako blesk z neba radikálne a navždy zmení jeho život. Teraz zacitujem z môjho prekladu slová, ktorými opísal to, čo zažil po vkročení do kostola svätého Andreja. (Mimochodom, v tomto kostole slávil svoju primičnú sv. omšu sv. Maximilián Mária Kolbe).

,,Z ničoho nič som sa začal cítiť zaplavený  zvláštnym nepokojom a videl som padať ako by závoj predo mnou. Kostol sa mi zdal tmavý, okrem jednej kaplnky, v ktorej sa zdalo akoby sa koncentrovalo všetko svetlo. Neviem, ako som  sa ocitol na kolenách pred mramorovým oltárom tej kaplnky. Vskutku bol som v druhej časti kostola a medzi mnou a kaplnkou bolo mnoho vecí pripravených na pohreb, ktoré mi bránili k priamej ceste k nej. Akokoľvek sa to stalo ocitol som sa v tejto kaplnke a zdvihol som oči k svetlu, ktoré tak silno žiarilo. Vtedy som videl postavenú nohami na oltári, živú, veľkú, majestátnu, prekrásnu  svätú Pannu Máriu. Bola podobná výzorom a postojom tej, ktorej obraz bol na medaile, ktorá mi bola darovaná, aby som ju nosil. Viackrát som sa snažil pozdvihnúť k nej svoje oči, ale jej jas a môj rešpekt mi to nedovolili. Vždy som nakoniec oči sklopil, ale to mi nebránilo, aby som jasne cítil zrejmosť a realitu zjavenia. Uprel som teda oči na jej ruky a videl som v nich výraz odpustenia a milosrdenstva. Tými istými rukami urobila gesto, ktorým mi dala najavo, aby som zostal kľačať. Neovládateľná sila vnútri ma pobádala k nej. V jej prítomnosti, i keď mi nepovedala ani jediné slovo, razom akoby úderom som pochopil hrôzu stavu, v ktorom som sa nachádzal, deformáciu hriechu a zároveň krásu viery v Evanjelium. Jedným slovom, naraz som všetko pochopil. Nemôžem si uvedomiť, akým spôsobom v jednom momente  som nadobudol poznanie viery. Všetko, čo môžem povedať je, že v okamžiku gesta tých rúk mi spadol závoj z očí. Nie jeden, ale veľa závojov, ktoré dovtedy zahaľovali môj zrak. Zmizli tak rýchlo, ako mizne sneh, ľad alebo blato, keď naň naplno zažiari slnečné svetlo. Videl som na dne priepasti krajnú mizériu, z ktorej som bol vytrhnutý vďaka činu nekonečného milosrdenstva.,,

Jeho svedectvo sa končí slovami: ,,Ona mi nepovedala nič, ale ja som pochopil všetko“.

Keď vychádzal z kostola bozkáva Medajlu, ktorú má na hrdle a hovorí takmer nezrozumiteľné slová o Božej láske a o milosrdenstve Panny Márie. Keď prechádza okolo katafalku povie slová: „Koľko sa modlil za mňa tento pán!“ O tom pánovi nevedel nič. Bol to priateľ baróna Teodora, veľmi horlivý katolík, knieža de La Ferronay. Zomrel neočakávane dva dni predtým na infarkt. Priatelia mu rozprávali o mladom židovi zo Štrassburgu. Len po jeho smrti sa prezvedelo, že požiadal spovedníka o dovolenie, aby smel obetovať svoj život pre obrátenie toho izraelitu, ktorého ani osobne nepoznal. Napriek tomu mu tak veľmi záležalo na jeho spáse. Oh prijal túto ponuku života a Alfonz aj toto vo svojom mystickom zážitku pochopil. Hľa aká dôležitá je pravda katolíckej viery o spoločenstve svätých. Keď na to pozeráme z pohľadu viery, bola to reťaz modlitieb a obiet okolo Alfonza, ktorá vyprosila Boží zásah, na príhovor, ako tisíce krát, Panny Márie.

V tomto dotyku milosti pochopil aj význam a nevyhnutnosť krstu, po ktorom od tej chvíle dychtivo túžil. Bol pokrstený o jedenásť dní neskôr a prijal meno Mária. Neskôr, v roku 1848 bol vysvätený za kňaza. Najskôr bol jezuita, potom s bratom Teodorom založil kongregáciu Našej Panej zo Sionu, ktorá ešte existuje. Jej poslaním je napomáhať obráteniu židov na evanjelium. Zomrel v roku 1884 ako sedemdesiat ročný vo Svätej Zemi v Ain Karim. Pred smrťou povedal tieto slová: ,,Moja dôvera v Máriu dosiahla stupeň, ktorý videné  čisto ľudsky by bol považovaný za ľahkovážnosť. Nič iné som nerobil, iba som sa snažil byť znakom, ktorý by bratom ukazoval na Pannu Máriu, ktorej orodovanie je všemohúce“.

Jeho následný odchod zo židovstva, odtrhnutie od rodiny a rozchod zo snúbenicou neboli pokojné. Vyvolali vlnu nevôle a nepochopenia. Ale jeho pevná vôľa vyrvať a zrieknuť sa toho, čo ľudia považujú za najsilnejšie sú dôkazom pevnosti, pravdivosti a sily jeho obrátenia. Sám pápež Pius IX. ustanovil riadny kanonický proces skúmania zázračného obrátenia a zveril ho svojmu kardinálovi - vikárovi.  Z tohto procesu je dekrét s dátumom 03.06.1842 o zázračnom obrátení žida Alfonza Ratisbona na katolícku vieru. Alfonz bol až do svojej smrti, teda celých 42 rokov po svojej konverzii pevný kresťanskej viere, verný rehoľnému životu, vytrvalý v odriekaní a modlitbe a kontemplácii a aktivite. Nikdy nespochybnil pravdivosť toho, čo zažil.

o. Peter Mášik, farár

Späť na kázne | sound Prehraj zvukový záznam | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk