Fara Lúky

Milí bratia a sestry, pokračujeme vo výpočte hriechov proti 1. Božiemu prikázaniu. Toto prikázanie zakazuje uctievať iných bohov okrem jediného Pána a zakazuje tiež praktizovať falošný kult. V dnešnej katechéze sa budeme venovať povere, modloslužbe a okultizmu (mágii).

Poverou sa myslí prehnaný alebo falošný kult. To je vtedy, keď sa úkony nábožnosti rátajú na čísla – počet sviečok, modlitieb, úklonov a pod. Patria sem tzv. reťazové modlitby typu: „Musíš sa túto modlitbu pomodliť sedemkrát a poslať ju ďalším desiatim ľuďom.“ Pri povere sa kladie dôraz na počet, čas, miesto a spôsob, akoby Boh bol obmedzený našimi ľudskými možnosťami. Typickým príkladom povery môže byť obrad požehnania bytu. Ľudia žiadajú o požehnanie príbytku, pritom ďalej chcú žiť v hriechu – napríklad v konkubináte alebo v cudzoložstve.

Modloslužba je uctievanie iného božstva okrem pravého a jediného Boha. Spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh. Myslia sa tým pohanské prírodné kulty, vyznávanie rôznych východných náboženstiev (v súčasnosti populárne), uctievanie satana (satanizmus), sekty, spoliehanie sa na kozmické energie (nosenie energetických kameňov, amuletov a pod.) Tiež sem patrí veriť na „čierne mačky“, „piatky trinásteho“ a podobné hlúposti alebo veriť na horoskopy. Kresťan má veriť Bohu a nie prírodným silám alebo ľudským výmyslom! Na miesto Boha si niekto môže dosadiť moc, kariéru, peniaze, prácu, rasu, štát atď. Ak nemá potom na Boha čas a tomuto podriaďuje celý svoj život, ide o modloslužbu – klaňanie sa falošnému bôžikovi.

Ďalší okruh previnení možno zhrnúť do slovíčka mágia (okultizmus). Vychádzame pritom z citátu: „Nech sa u teba nenájde nik, čo by svojho syna či dcéru prevádzal cez oheň, alebo kto by zisťoval osudy a pozoroval oblaky a znamenia, ani čarodejník, ani zaklínač, ani vyvolávač duchov, ani veštec, ani kto by sa dopytoval mŕtvych na pravdu. Lebo toto všetko sa protiví Pánovi.“ (Dt 18, 10-12a)

Pri veštení sa chce človek dozvedieť nejaké tajomné veci (prítomné, minulé alebo budúce), ktoré nemožno poznať prirodzeným spôsobom. Ide o nezdravú zvedavosť a nedôveru voči Božej prozreteľnosti a láske. Veštenie môže mať rôzne podoby – veštenie z ruky, pomocou snov, kryštálov, prútikov, kamienkov, kockami alebo kartami a iné. Pri veštení sa vzývajú zlí duchovia (démoni), je to kult démona, a preto kto veští a kto si dá veštiť, pácha vždy ťažký hriech.

Čarovanie je vešteniu podobné, lebo sa tiež vzývajú démonické sily. Tentoraz nie kvôli zisťovaniu skrytých vecí, ale kvôli dosiahnutiu nejakého vonkajšieho efektu, ktorý sa nedá dosiahnuť prirodzeným spôsobom. Čarovanie nemožno ospravedlniť ani vtedy, keby sme niekomu chceli získať napríklad zdravie. Platí pravidlo, že Boh je viac ako mať zdravie za každú cenu. Ježiš nám hovorí: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 26a) Čarovanie je vždy ťažkým hriechom!

Špeciálnym prípadom čarovania je tzv. zlorobenie (porobenie). Ide o pokus spôsobiť blížnemu zlo pomocou zlého ducha. Nielenže je to hriech proti nábožnosti, ale aj proti láske a spravodlivosti.

Ďalším ťažkým previnením proti Bohu je tzv. špiritizmus, čiže vyvolávanie duchov zosnulých ľudí. Boh si to vyslovene neželá, ako sme počuli v citáte z Písma.

Medzi veľmi pochybné a preto neodporúčané praktiky patrí napríklad homeopatia, prútikárstvo, parapsychológia a ďalšie... Zaváňajú okultizmom a zdá sa, že sú za tým magické sily. Ja osobne nie som odborník v tejto problematike, preto sa nechcem púšťať do podrobností, ale osobne by som nikdy nesiahol po týchto praktikách.

Zakončíme citátom z Knihy žalmov: „Zlož svoju starosť na Pána a on ťa zachová.“ (Ž 55, 23a)