Fara Lúky

Milí bratia a sestry!

Tretie prikázanie má tiež jednoduché znenie: Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni! V staršej forme bol výraz spomni, teda slovom maj na mysli, maj na pamäti, nezabúdaj. Na čo to vlastne máme pamätať? Len na to, že nedeľa je sviatočný deň? Nie! Nestačí si len pripomínať, že nedeľa je sviatočný deň, ale aj prečo je to tak. Prečo je nedeľa sviatočný deň?

Biblické znenie tohto prikázania v Starom zákone je nasledovné: „Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho“ (Ex 20,8-11), a tiež „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň“ (Dt 5,15). Preto Židia svätili a dodnes svätia sobotu.

Pre kresťanov je sviatočný deň nedeľa. Obsahom prikázania však nie je prvotne prerušenie práce, ale slávenie zázrakov, ktoré vykonal Boh. Kresťania pre túto podstatnú závislosť tretieho prikázania od spomienky na spásonosné Božie diela vnímali originálnosť nového a definitívneho času nastoleného Kristom, prijali ako sviatočný deň prvý deň po sobote, lebo v ňom sa uskutočnilo Pánovo vzkriesenie. Vo veľkonočnom tajomstve Ježiša Krista totiž ľudská prirodzenosť spoznala svoj nový "exodus" k slobode Božích detí, ktoré môžu volať s Kristom: "Abba, Otče" (Rim 8,15; Gal 4,6). Význam starozákonného príkazu o dni Pána vo svetle tohto tajomstva narastá, integruje sa a naplno sa zjavuje v sláve, ktorá žiari v tvári vzkrieseného Krista (porov. 2 Kor 4,6). Od "soboty" sa prechádza k prvému dňu, k nedeli: deň Pána sa stáva dňom Ježiša Krista! Nedeľa je teda pre kresťanov prvotný sviatok.

Milí bratia a sestry, myslím, že by sme mali znovu objaviť zmysel nedele, jej tajomstvo, hodnotu jej slávenia a jej význam pre kresťanský ale i ľudský život. Každý totiž vie, že do relatívne nedávnej minulosti svätenie nedele bolo v tradične kresťanských krajinách, a teda aj na Slovensku, uľahčené širokou účasťou ľudí a akoby organizáciou samotnej civilnej spoločnosti, ktorá počítala s nedeľným odpočinkom ako s pevným bodom opatrení, týkajúcich sa rozličných pracovných aktivít. Ale dnes v tých istých krajinách, v ktorých zákony potvrdzujú sviatočný charakter tohto dňa, vývoj spoločensko-ekonomických podmienok často hlboko pozmenil spoločenské správanie a v dôsledku toho aj ráz nedele. Vo veľkej miere vzrástla prax "víkendu", ktorý spoločnosť chápe ako čas týždenného rozptýlenia. Dokonca sa má tráviť ďaleko aj od trvalého bývania, a často je poznačený účasťou na kultúrnych, politických a športových podujatiach, ktoré sa vo všeobecnosti organizujú vo sviatočných dňoch. Ide o spoločenský a kultúrny jav, ktorému určite nechýbajú ani pozitívne prvky v miere, v akej môže pri rešpektovaní opravdivých hodnôt prispievať k ľudskému rozvoju a k pokroku spoločenského života ako celku. Bohužiaľ, keď nedeľa stratí svoj pôvodný význam a stane sa z nej len "koniec týždňa", môže sa stať, že človek sa uzavrie do takého úzkeho priestoru, ktorý mu už neumožňuje vidieť "nebo". Potom aj keď je sviatočne oblečený, ostáva vnútorne neschopný "sláviť sviatok".

Ján Pavol II. vo svojom liste o svätení nedele s názvom Dies Domini (Deň Pána) píše: „Od Kristových učeníkov sa požaduje, aby si neplietli slávenie nedele, ktorá má byť ozajstným svätením Pánovho dňa, s "koncom týždňa" chápaným v podstate len ako časom jednoduchého odpočinku alebo úniku z každodennej všednosti. V tomto zmysle je nevyhnutná duchovná zrelosť, ktorá by pomohla kresťanom "byť sebou samými" v dokonalej spojitosti s darom viery, vždy pripravenými "zdôvodniť nádej, ktorá je v nich" (porov. 1Pt 3,15). Vyžaduje si to aj hlbšie pochopenie nedele, aby ju bolo možné prežívať aj v ťažkých situáciách v plnej poslušnosti k Duchu Svätému. Nedeľa je deň, ktorý stojí v samotnom srdci kresťanského života. Ak som sa už od začiatku svojho pontifikátu usiloval opakovať: "Nebojte sa! Otvorte dokorán svoje brány Kristovi," v tom istom zmysle by som chcel dnes vyzvať všetkých k obnoveniu nedele: Nebojte sa venovať svoj čas Kristovi! Áno, sprístupnite svoj čas Kristovi, aby ho mohol osvietiť a usmerniť. On pozná tajomstvo času i tajomstvo večnosti a dáva nám "svoj deň" ako vždy nový dar svojej lásky. Znovuobjavenie tohto dňa je milosť, o ktorú treba prosiť nielen pre dokonalé prežívanie vlastných požiadaviek viery, ale aby sme aj konkrétne odpovedali na hlboké vnútorné túžby, ktoré sú v každej ľudskej bytosti. Čas venovaný Kristovi nie je nikdy stratený, ale skôr získaný čas upriamený na hlboké poľudštenie našich vzťahov a nášho života“.

Aký je teda obsah slávenia nedele? Je bohatá spomienka na Božie stvoriteľské a spásonosné diela. V prvom rade je to slávenie diela stvorenia. Veď Boh začal tvoriť práve v nedeľu, prvý deň týždňa. Prvým dielom, či inak dielom prvého dňa bolo svetlo. Kresťania slávia v nedeľu aj obnovenie diela stvorenia, nové stvorenie, ktorého počiatok bolo zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Nedeľa je teda deň vzkriesenia, ako to naznačuje napr. ruské slovo označujúce nedeľu: voskresenie. Nedeľa je týždennou Veľkou nocou. Korene Pánovho dňa teda siahajú do samotného diela stvorenia a ešte priamejšie do biblického tajomstva Božieho "odpočinku", treba však urobiť osobitnú zmienku o Kristovom vzkriesení, aby sme vystihli jeho plný význam. To sa deje počas kresťanskej nedele, ktorá každý týždeň znovu a znovu predkladá na uvažovanie i pre život veriacich veľkonočnú udalosť, v ktorej pramení spása sveta.

Skutočnosť, že sobota je siedmym dňom týždňa, umožnila pokladať deň Pána, nedeľu, nielen za prvý deň, ale aj za "ôsmy deň", stojaci totiž vzhľadom na sedemčlennú postupnosť dní v jedinečnej a výnimočnej pozícii, pripomínajúcej nielen začiatok času, ale aj jeho koniec v "budúcom veku". Slávenie nedele, "prvého" a súčasne i "ôsmeho" dňa, pobáda kresťana pamätať na večný život.

Nedeľa je aj dňom Krista – svetla. Cirkev nedeľou pokresťančila "deň slnka", ako Rimania nazývali tento deň a ako sa v niektorých súčasných jazykoch ešte aj dnes nazýva (Sonntag; Sunday), aby tak veriacich uchránila od zvádzania zo strany kultov, ktoré zbožšťovali slnko a zamerala slávenie tohto dňa na Krista, jediné "slnko" ľudstva. Kristus je totiž svetlom sveta (porov. Jn 9,5; a Jn 1,4-5.9). Nedeľa je teda deň ožiarený triumfom vzkrieseného Krista.

Nedeľa je aj dňom daru Ducha Svätého. Nedeľa - deň svetla, by sa mohla - vo vzťahu k Duchu Svätému - nazvať aj dňom "ohňa". Kristovo svetlo je totiž dôverne spojené s "ohňom" Ducha Svätého a oba obrazy naznačujú zmysel kresťanskej nedele. Keď sa Ježiš vo veľkonočný večer zjavil apoštolom, dýchol na nich a povedal: "Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané" (Jn 20,22-23). Vyliatie Ducha Svätého bol veľký dar Vzkrieseného svojim učeníkom na veľkonočnú nedeľu. Keď na päťdesiaty deň po vzkriesení zostúpil Duch Svätý s mocou ako "prudký vietor" a "oheň" na apoštolov zhromaždených spolu s Máriou, bola tiež nedeľa. "Veľká noc týždňa" sa tak stáva určitým spôsobom aj "Turícami týždňa", v ktorých kresťania znovu prežívajú radostný zážitok stretnutia apoštolov so Vzkrieseným a dávajú sa oživovať dychom jeho Ducha.

Nedeľa, pre všetky tieto rozmery, ktorými sa vyznačuje, sa javí ako deň viery v pravom zmysle slova. V ňom Duch Svätý, živá "pamäť" Cirkvi (porov. Jn 14,26), vytvára z prvého zjavenia sa Vzkrieseného takú udalosť, ktorá sa obnovuje v "dnešku" každého z Kristových apoštolov. Veriaci, keď stoja pred ním v nedeľnom zhromaždení, cítia - ako apoštol Tomáš - výzvu: "Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!" (Jn 20,27) Áno, nedeľa je dňom viery. Zdôrazňuje to aj skutočnosť, že eucharistická liturgia nedele a liturgických slávností obsahuje vyznanie viery. Recitované alebo spievané "Verím v Boha" zdôrazňuje krstný a veľkonočný charakter nedele a mení ju na deň, v ktorom z osobitného titulu pokrstený obnovuje svoju oddanosť Kristovi a jeho evanjeliu a živo si uvedomuje význam krstných sľubov. Keď prijíma Božie slovo a Pánovo telo, duchovne hľadí na vzkrieseného Ježiša prítomného v "posvätných znakoch" a s apoštolom Tomášom vyznáva: "Pán môj a Boh môj!" (Jn 20,28)

Židia hovoria, že oni slávia už tisíce rokov šabat, že oni držia slávenie šabatu. A zasa naopak, šabat drží ich, ich náboženstvo, ich židovskú identitu. Myslím, že pre nás kresťanov je to podobne s nedeľou. My slávime nedeľu, držíme si ju. A ona zasa naopak drží nás ako kresťanov, ona nás identifikuje a kvalifikuje ako kresťanov. Nedeľa je jednoducho deň, ktorého sa nemôžeme zrieknuť. Nedajme si zobrať či doslova vytrhnúť slávenie nedele nikým a ničím. Podržme si nedeľu, a ona podrží nás!

Amen.