"Keď budem v nebi, vyprosím vám veľa milostí... Bude to ako dážď ruží."
(Sv. Terézia z Lisieux)




Kázeň » Povinnosti voči Bohu

Minulú nedeľu bola témou kázne čnosť nábožnosti, ktorá vyplýva z prvého prikázania. Aké iné povinnosti pramenia zo slov: Ja som Pán, tvoj Boh.  Milovať budeš Pána, svojho Boha z celého srdca, z celej sily, z celej svojej mysle a z celej svojej duše? Je to predovšetkým povinnosť žiť a živiť vo svojom vnútri tri božské čnosti: vieru, nádej a lásku. Tieto tri nadprirodzené čnosti uschopňujú našu dušu k tomu, aby sa povzniesla nad čisto materiálnu, viditeľnú a bezprostrednú skutočnosť, ku skutočnosti duchovnej, neviditeľnej a transcendentnej. Tieto tri čnosti v nás vytvárajú spojenie s Bohom. 

Viera. Prvé prikázanie od nás žiada, aby sme rozvážne a bedlivo pestovali a chránili svoju vieru a odvrhli všetko, čo je proti nej. To predpokladá pravidelné nasadenie pre spoznávanie našej viery: najmä čítanie Svätého písma, kvalitných katolíckych kníh a časopisov či používanie moderných nástrojom komunikácie: internet, televízia, rádio. Dnes sa dá nájsť veľa dobre urobených programov, filmov, internetových stránok o katolíckej viere, o modlitbe, o náboženstve. Len si treba vybrať a nájsť čas. Kto dnes chce svoju vieru dobre poznať, skutočne nemusí ostať len u toho, čo sa dozvedel v škole na náboženstve, alebo z nedeľných kázní v kostole.

Zvlášť je tu povinnosť hľadať a pýtať sa u toho, kto má neistoty a pochybnosti vo viere. Má niekoľko možností, ako sa zachovať: neistotu odstrániť štúdiom a čítaním; spýtať sa niekoho, kto mu môže v tejto veci pomôcť (najmä kňaza, nebáť sa pýtať sa kňazov na otázky viery a vyjaviť im svoje neistoty a blúdenia); modliť sa k Bohu o svetlo Ducha Svätého a posilnenie viery; je možné sa s pochybnosťami zahrávať, neriešiť ich, čím však človek riskuje postupné ochabnutie viery, či aj jej stratu.

Proti viere možno hrešiť rozličnými spôsobmi: dobrovoľné pochybovanie o viere zanedbáva alebo odmieta považovať za pravdivé, čo Boh zjavil a Cirkev predkladá veriť. Nedobrovoľné pochybovanie znamená váhavosť vo viere, ťažkosť pri prekonávaní námietok spojených s vierou alebo aj úzkostlivosť vyvolanú temnotou viery. Ak sa pochybovanie pestuje vedome a dobrovoľne, môže priviesť k zaslepenosti ducha. Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. Heréza je tvrdošijné popieranie, po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostáza je úplné odvrhnutie kresťanskej viery; schizma je odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení.

Nádej. Naše náboženstvo je náboženstvo zjavené, Bohom darované. Iné náboženské systémy (okrem židovstva) sú náboženstvá „zdola“. Vznikli tak, že ľudia hľadali boha. Postupne si o ňom vytvorili určité predstavy a usporiadali svoje skúsenosti do systému. Židovské a kresťanské náboženstvo sú náboženstvami zjavenými. Nevznikli tak, že ľudia hľadali Boha, ale že Boh hľadal ľudí. Nie človek najprv hľadá Boha, ale Boh najprv hľadal človeka. V kresťanstve to nie je človek, ktorý ide sám v ústrety Bohu, ale je to Boh, ktorý ide predtým v ústrety nemu. Nie človek sa svojimi silami zdvíha k Bohu, ale Boh sa vo svojej láske skláňa k človeku a zdvíha ho ku sebe.

Ak sa stretneme so živým Bohom Biblie, so svätým Bohom našej viery zakúsime, že na Božiu lásku nemôžeme plne odpovedať iba svojimi silami. Musíme dúfať, že Boh nám dá schopnosť opätovať jeho lásku a konať podľa prikázaní lásky. Nádej je dôvery plné očakávanie Božieho požehnania a oblažujúceho videnia Boha. Je to aj obava uraziť Božiu lásku a privolať na seba trest.

Prvé prikázanie sa týka aj hriechov proti nádeji, ktorými sú zúfalstvo a opovážlivosť:
V zúfalstve človek prestáva dúfať, že dostane od Boha osobnú spásu, pomoc, aby ju dosiahol, alebo že dostane odpustenie svojich hriechov. Zúfalstvo sa protiví dobrote Boha, jeho spravodlivosti – lebo Boh je verný svojim prisľúbeniam – a jeho milosrdenstvu. Sú dva druhy opovážlivosti: buď človek preceňuje svoje schopnosti (dúfa, že sa môže spasiť bez pomoci zhora), alebo sa opovážlivo spolieha na Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo (dúfa, že dostane Božie odpustenie bez obrátenia a večnú slávu bez zásluhy).

Láska. Viera v Božiu lásku zahŕňa výzvu a povinnosť odpovedať na Božiu lásku úprimnou láskou. Prvé prikázanie nám prikazuje milovať Boha nadovšetko a všetky stvorenia pre neho a kvôli nemu. Za lásku sa láskou platí!

Proti Božej láske sa možno prehrešiť rozličnými spôsobmi:

Ľahostajnosť zanedbáva alebo odmieta brať do úvahy Božiu lásku. Neuznáva jej iniciatívu a popiera jej silu. Nevďačnosť zabúda alebo odmieta uznať Božiu lásku a odplácať sa jej láskou za lásku. Vlažnosť je váhanie alebo nedbanlivosť pri odpovedi na Božiu lásku a môže zahŕňať odmietnutie oddať sa podnetu lásky. Znechutenosť  alebo duchovná lenivosť zachádza až do odmietnutia radosti, ktorá pochádza od Boha, a do odporu proti Božiemu dobru. Nenávisť voči Bohu pochádza z pýchy. Protiví sa láske Boha, ktorého dobrotu popiera, a odvažuje sa mu zlorečiť ako tomu, ktorý zakazuje hriechy a ukladá tresty. Je to hriech Satana a tých čo mu slúžia a čo mu patria.

Úkony viery, nádeje a lásky, ktoré nariaďuje prvé prikázanie, sa uskutočňujú v modlitbe. Povznesenie ducha k Bohu je výrazom našej adorácie Boha modlitbou chvály a vzdávania vďaky, príhovoru a prosby. Modlitba je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli zachovávať Božie prikázania. Treba sa „stále modliť a neochabovať“ (Lk 18,1). Amen.

o. Peter Mášik, farár

Späť na kázne | | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk