Fara Lúky

Milí bratia a sestry, štvrtým prikázaním sa začína druhá tabuľa zákona. Kým prvá tabuľa (prvé tri prikázania) vyjadruje vzťah človeka k Bohu, tá druhá upravuje vzťahy medzi ľuďmi navzájom a tiež k sebe samému. Môžeme povedať, že prikázania 4 až 10 sú zhrnuté vo vete: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mk 12, 31a)

Štvrté Božie prikázanie máme zachytené v knihe Exodus takto: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“ (Ex 20, 12) V knihe Deuteronómium podobne: „Cti svojho otca a svoju matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby dni tvojho života dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“ (Dt 5, 16) Vážnosť prikázania je potvrdená takpovediac doplňujúcim predpisom („vykonávacou vyhláškou“): „Kto udrie svojho otca alebo svoju matku, musí zomrieť. Kto zlorečí svojmu otcovi alebo svojej matke, musí zomrieť.“ (Ex 21, 15.17) Ježiš, ktorý neprišiel Zákon zrušiť, potvrdzuje platnosť tohto prikázania dvoma spôsobmi. V Lukášovom evanjeliu čítame, že ako chlapec, ktorý vyrastal v Nazarete, bol svojim rodičom (Jozefovi a Márii) poslušný (porov. Lk 2, 51) Neskôr počas verejného účinkovania pripomenul dôležitosť tohto prikázania aj slovne. (porov. Mk 7, 8-13) Apoštol Pavol učí: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi.“ (Ef 6, 1-3)

Odvodeným spôsobom sa štvrté prikázanie týka vzťahov s ďalšími členmi rodiny (nielen rodičia a deti, ale aj starí rodičia, širšia rodina). Vzťahuje sa napokon na povinnosti žiakov voči učiteľom, chovancov voči vychovávateľom, zamestnancov voči zamestnávateľovi, podriadených voči predstaveným, občanov voči vlasti (voči verejným autoritám). Teda štvrté prikázanie upravuje medziľudské vzťahy v rodinnom spoločenstve a prenesene aj v občianskej spoločnosti a cirkevnej spoločnosti.

Ak hovoríme, že „nižší“ majú povinnosti voči „vyšším“ a majú ich poslúchať, prechovávať voči nim úctu, lásku, rešpekt, vďačnosť a podobne, toto prikázanie tiež zahŕňa a predpokladá aj povinnosti rodičov, poručníkov, vyučujúcich, vedúcich a štátnych úradníkov. Oni nemôžu vykonávať svoju moc a uplatňovať autoritu ľubovoľne. Apoštol Pavol najprv píše: „Otroci, poslúchajte pozemských pánov s bázňou a chvením z úprimného srdca ako Krista.“ (Ef 6, 5) Ale vzápätí dodáva: „A vy, páni, správajte sa k otrokom takisto ako ku Kristovi a prestaňte sa vyhrážať, veď viete, že aj ich aj váš Pán je v nebi a on nenadŕža nikomu.“ (Ef 6, 9) Pavol povzbudzuje deti k poslušnosti, ale vzápätí upozorňuje otcov: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi.“ (Ef 6, 4)

Aké sú teda povinnosti detí voči rodičom? Katechizmus uvádza: „Kým dieťa žije v dome svojich rodičov, má poslúchnuť každú ich žiadosť odôvodnenú svojím vlastným dobrom alebo dobrom celej rodiny. Keď deti vyrastú, majú si naďalej ctiť svojich rodičov. Majú predchádzať ich želania, ochotne ich prosiť o radu a prijímať ich oprávnené napomenutia. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa detí (Bolo by trochu smiešne, keby sa 50-ročný človek spovedal z toho, že neposlúchal svojich rodičov...), ale neprestáva úcta, ktorú musia mať k nim vždy.“ Základný cit, ktorý dieťa prirodzene prechováva k svojim rodičom, je vďačnosť: „Z celého srdca si cti otca nezabúdaj na bolesti svojej matky. Pamätaj, že ti dali život. Ako im odplatíš, čo urobili pre teba?“ (Sir 7, 29-30) Z toho vyplýva povinnosť dospelých detí poskytnúť hmotnú a morálnu pomoc rodičom v rokoch staroby alebo v čase choroby, opustenosti a núdze. Deti sú povinné postarať sa o dôstojnú starobu svojich rodičov!

Ťažké hriechy proti štvrtému prikázaniu sú: hanbiť sa za rodičov, zaprieť ich, urážať, zosmiešňovať alebo fyzicky udrieť, neposlúchať (deti), nenávidieť, zanedbať starostlivosť. Rodičia ťažko hrešia, ak si neplnia vyživovaciu povinnosť, ak zanedbávajú výchovu.

Čo sa týka povinností v občianskej spoločnosti, môžeme sa oprieť o citát z listu svätého apoštola Pavla Rimanom: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu. Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. Dávajte každému, čo ste dlžni: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.“ (Rim 13, 1a.2a.5-7) Cieľom občianskej spoločnosti má byť spoločné dobro. Každý kresťan je povinný k tomuto prispieť podľa svojich možností a schopností. Kresťania sa majú angažovať vo verejnom živote. Ani Boh ani Cirkev nepredpisuje formy vlády. „Konkrétny spôsob, akým spoločnosť organizuje svoje zriadenie a usporiadanie verejnej moci, môže byť rozličný.“ (Gaudium et spes, 74)

Tí, čo majú v rukách moc, majú chrániť neporušiteľné práva jednotlivcov a rodín. Majú chrániť materiálne a duchovné dobrá jednotlivcov a spoločnosti. Majú úrady obsadzovať schopnými ľuďmi s mravnými kvalitami. Občania majú dať verejným autoritám patričnú úctu a zachovávať spravodlivé zákony. Medzi iným to znamená platiť dane, plniť si vojenskú povinnosť, využívať volebné právo.

Každá autorita je od Boha. Ale nad všetky autority je Boh. Ježiš nás učí: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ (Mt 22, 21) Apoštol Peter hovorí: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“ (Sk 5, 29) Nech naša poslušnosť Bohu a prirodzeným alebo verejným autoritám zabezpečí pokojné nažívanie v našich rodinách a spoločenstvách.