"Keď budem v nebi, vyprosím vám veľa milostí... Bude to ako dážď ruží."
(Sv. Terézia z Lisieux)




Kázeň » Čnosť nábožnosti

Počas pravidelných návštev chorých som si všimol jednu zaujímavosť. Starí ľudia trpiaci na postupnú stratu pamäti si takmer vždy perfektne pamätajú texty modlitieb, či jednotlivé časti svätej omše, na ktorej sa pre chorobu nezúčastnili aj niekoľko rokov. Mám silný dojem, že náboženské texty, modlitby a piesne zostávajú najdlhšie vryté v pamäti a aj keď postupujúca choroba začne pamäť vymazávať, náboženské zážitky a modlitby ostávajú v nej ako posledné. Pri tejto skúsenosti možno nahliadnuť do tajomných kútov ľudského ducha. To náboženské v ňom sa javí ako najhlbšie a neoddeliteľné.

Podobnú skúsenosť opisuje aj zakladateľ logoterapie, prof. Viktor Frankl. Nikdy v živote nezabudol na židovskú dievčinu z Viedne, ktorá sa počas druhej svetovej vojny stala jeho pacientkou. Trpela na ťažkú psychickú chorobu. Napriek tomu žila neviazaným životom, ba dokonca navštevovala nočné kluby a zabávala sa s príslušníkmi SS. Napokon skončila v koncentračnom tábore. Tam ju Frankl opäť stretol. Nikdy nezabudol na scénu, keď ju videl kľačiacu v podzemí v hnoji a slame uprostred iných psychicky chorých osôb. Ruky mala zopnuté, pozerala nahor a mrmlala si modlitbu: „Šema Izrael...” Keď ho zazrela, hodila sa mu okolo krku a prosila, aby jej odpustil. Usiloval sa ju upokojiť. Asi po hodine zomrela. Telesne úplne vyčerpaná, narušená v myslení a vážne dezorientovaná, nevedela, kde sa nachádza ani prečo tam je. Vedela sa iba modliť.

Z tejto i ďalších skúseností prof. Frankl prišiel k záveru, že náboženskosť je hlboko ľudským fenoménom. V každom prípade náboženskosť je v človeku nezmazateľná a od neho neoddeliteľná. Nič, ani silná neuróza či depresia ju nemôže zničiť.

Prvou povinnosťou, ktorá vyplýva z Desatora je čnosť nábožnosti. Desatoro začína jednoduchým slávnostným úvodom: Ja som Pán, tvoj Boh. Je to odvolanie sa na základ a správny zmysel toho, čo nasleduje. Bez jasného a výslovného odvolania sa na Boha prikázania neobstoja. Slávne tvrdenie Ivana Karamazova z Dostojevského románu Bratia Karamazovci: Ak Boh nejestvuje, potom je všetko dovolené, sa nikdy nikomu nepodarilo vyvrátiť. Rozprávať o prikázaniach znamená predovšetkým rozprávať o Bohu. Pre tých, ktorí sa ešte nestretli s Bohom, sú všetky príkazy – a teda aj Desatoro – neznesiteľnou ťarchou, zatiaľ čo pre tých, ktorí už Boha spoznali a zamilovali si Ho, sú prameňom slobody, pokoja, ľudskej autenticity a plnej sebarealizácie.

Ak Boh existuje, tak je to potom On a nie ja, kto určuje, čo je správne a čo nesprávne. Ak Boh existuje, tak On zmeria každé moje konanie. Tento fakt bezpochyby ľudí dráždi. Lebo je predsa nudné zodpovedať sa za to, čo robím, stále iným a vyvodzovať kritérium pravdy a normy svojich skutkov stále odkiaľsi zvonku. Preto človek často sníva o možnosti  byť ateistom. Myslí si, že sa tak stane slobodným, lebo už bude mať kritériá pravdy a svojho konania závislé len a len od svojho vlastného rozumu. A tak často vynakladá všetky schopnosti svojej inteligencie na to, aby racionálne ospravedlnil tento sen. Človek jednoducho žije a často na neho dolieha pokušenie bezbožnosti.

Ale bez Boha je vesmír púšťou, existencia vecí neužitočnou a nezmyselnou náhodou a ľudstvo iba kurínom pre pani Smrť, ktorá si každý deň podľa chuti vyberá obete. Aj tak sú všetky predurčené na jej stôl. Bez Boha ostáva človek sám, bez vážneho partnera, ktorý si zasluhuje jeho pozornosť. Bez Boha sa už neveriaci človek vlastne ani nemá komu sťažovať, že sa nedarí a život je ťažký.  Čo vlastne dosiahne človek, keď sa oslobodí  od viery v Boha? Získa iba slobodu si myslieť, že jeho život je absurdný a nezmyselný. Teda ak sa usilujem zachrániť pred Božím zasahovaním do toho, aký som a čo robím, zachránim si iba slobodu byť vlastne ničím.

Áno, to je prvá povinnosť vyplývajúca z prvého prikázania: ctiť si Boha, klaňať sa mu, modliť sa k nemu, veriť v neho, dôverovať mu, milovať ho nadovšetko. Jednoducho povedané: byť úprimne a hlboko zbožným!!!

V určitom zmysle, všetky prikázania sú zahrnuté v tom prvom. Dá sa povedať, že ono je jediné a náročné: kto úplne dodržiava prvé, nemá problém dodržiavať všetky ostatné. A hoci sa to na prvý pohľad nezdá, byť čestným, čistým a spravodlivým nie je ťažké. Ťažké je byť človekom nábožným.

Každý z nás, priznajme si to, nosí vo svojom vnútri istý sklon k bezbožnosti, ktorý nie je ničím iným ako alergiou na úplné, radikálne klaňanie sa – adoráciu – a lásku k Bohu. Pred radikálnym príkazom celým srdcom, celou dušou, so všetkými silami, odhalíme v sebe vzdory a úniky s nevyliečiteľným sklonom ku kompromisu. Akýsi inštinkt nás vedie k tomu, že umožňujeme, aby v nás koexistovali  po troške nábožnosť, náboženské povinnosti a liturgická slušnosť s nedotknuteľnosťou našich záujmov a so zvelebovaním našich pôžitkov. Boh, ktorý očakáva všetko a neakceptuje druhé miesto za ničím a nikým, nám naháňa strach. A tak nás to zvádza k tomu, aby sme si vytvorili Boha na náš spôsob, naše osobné náboženstvo, povedzme rovno, nejaké príjemné božstvo, ktoré to nepreháňa s požiadavkami a nechá trochu miesta aj našim pozemským náklonnostiam.

Adorácia – klaňanie sa – je hlavným prejavom nábožnosti. Klaňať sa bohu znamená, uznávať ho za Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, za Pána a Vládcu nad všetkým, čo jestvuje, uznávať ho za nekonečnú a milosrdnú lásku. Adorácia jediného Boha oslobodzuje človeka od uzatvorenia sa do seba, od otroctva hriechu a modloslužby sveta.

„Prvé prikázanie obsahuje prikázanie viery, nádeje a lásky. Lebo keď hovoríme, že Boh je stály, nemeniteľný, stále ten istý, verný, vyznávame to správne, bez akejkoľvek nespravodlivosti. Z toho vyplýva, že keď súhlasíme s jeho výrokmi, musíme mu úplne veriť a dôverovať. Kto však uvažuje o jeho všemohúcnosti, ochote a náklonnosti robiť dobro, mohol by nevkladať do neho celú svoju nádej? A keď pozerá na bohatstvo jeho dobroty a lásky, ktorým nás zahrnul, mohol by ho nemilovať? Z toho vyplýva ten začiatok a ten záver, ktorý Boh používa v Písme, keď niečo prikazuje a nariaďuje: Ja som Pán.“ (KKC 2086)

Úkony viery, nádeje a lásky, ktoré nariaďuje prvé prikázanie, sa uskutočňujú v modlitbe. Povznesenie ducha k Bohu je výrazom našej adorácie Boha modlitbou chvály a vzdávania vďaky, príhovoru a prosby. Modlitba je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli zachovávať Božie prikázania. Treba sa stále modliť a neochabovať (Lk 18,1).

Nábožnosť má človek schopnosť poprieť len veľkou silou svojej vôle a rozumu. Pretože človek je prirodzene náboženský. Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha. Nepotláčajme túto túžbu, ale zdravou a úprimnou vnútornou nábožnosťou rozvíjajme naše povolanie k pravej slobode, ktoré Boh vložil do nášho srdca. Amen.

o. Peter Mášik, farár

Späť na kázne | | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk