Fara Lúky

Milí bratia a sestry, pokračujeme v prerušených tematických kázňach o Desiatich Božích prikázaniach; na rade je piate –„Nezabiješ!“ Hoci je toto prikázanie naformulované negatívne, tzn. ako zákaz niečo robiť, má v sebe silné pozitívne posolstvo. A síce chrániť život, bezpečnosť a zdravie každého človeka (v prvom rade), odvodeným spôsobom aj chrániť a starať sa o ostatné živé tvory (myslí sa celá živá príroda). Samozrejme všetky zvieratá a rastliny majú slúžiť človekovi, tak je to v Božom pláne: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi! Dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám zapokrm!“ (Gn 1, 28-29) Teda nikdy sa nesmie stať, že nejaké zviera alebo iný živý tvor má prednosť pred samotným človekom.

Pán Ježiš - aby sme to nemali také jednoduché - toto prikázanie rozšíril, resp. sprísnil, keď povedal: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: „Nezabiješ!“ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: „Hlupák,“ pôjde pred veľradu. A kto mu povie: „Ty bohapustý blázon,“ pôjde do pekelného ohňa. Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tampred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar. Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste.“ (Mt 5, 21-25a) Teda máme chrániť a brániť nielen holý život, nielen starať sao zdravie a bezpečnosť každého človeka, ale musíme chrániť aj dobré medziľudské vzťahy. Z toho vyplýva povinnosť odpúšťať a zmierovať sa s hnevníkmi a nepriateľmi. Pretože každá zlosť, zloba, pomsta a nenávisť, ktorú mámev srdci, zabíja a ničí nás samých aj blížneho. Pán Ježiš jasne hovorí, že musíme odpustiť všetko všetkým. „Keď k nemu pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedemráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“ (Mt 18, 21-22)

Život človeka je posvätný, pretože život je z Boha. Boh je Živý, ondáva dych života každej živej bytosti. Život je úžasný Boží dar a tajomstvo zároveň. Z toho vyplýva posvätnosť života ako takého. Človek je navyše stvorený „na obrazBoží“ (Gn 1, 27), to znamená má niečo navyše, čo iné živétvory nemajú. Každý človek má v sebe vtlačenú slobodnú, nesmrteľnú, rozumovú dušu, ktorá ho robí podobným Bohu. A to je dôstojnosť človeka. Preto hovoríme, že človek je koruna stvorenia, vrchol stvorenia, že človek je viac ako zviera, viac ako rastlina, pretože tie nemajú rozumovú dušu .A nakoniec tu máme tretiu veličinu (prvé dve boli posvätnosť a dôstojnosť), a to je hodnota človeka. Ktosi vypočítal, že keby sme urobili chemický rozbor ľudskej bytosti a vyčíslili hodnotu všetkých látok, z ktorých sa človek skladá, vyšlo by nám zopár EUR. Taká malá je cena človeka na trhu, zredukovaného na hmotu. Lenže my vieme, že všetci sme boli vykúpení krvou Krista, Božieho Syna. On za nás zaplatil vlastným životom. A táto Kristova obeta má nekonečnú hodnotu. Preto hodnota každého človeka sa meria nie cenou na trhu, ani sa nemeria podľa toho, aký má mobil, či je na Facebooku, čo má oblečené, koľko má na výplatnej páske, aké má vzdelanie a podobne, ale meria sa Ježišovou obetou na kríži. A tá je nekonečná. Veríme, že Ježiš zomrel za všetkých ľudí rovnako.

Z tohto výpočtu vyplýva veľmi podstatný záver, a síce povinnosť chrániť a brániť ľudský život od začiatku do konca, inými slovami od počatia po prirodzenú smrť. Nikto nemá právo naživot siahnuť – ani na svoj vlastný, ani na život blížneho. Vyplýva to z posvätnosti, dôstojnosti a hodnoty života každého človeka, ktorá je úplne rovnaká pre všetkých ľudí. Posvätnosť – život je od Boha, dôstojnosť – človek má rozumovú dušu (je na obraz Boží) a hodnota – za každého človeka bolo zaplatené nekonečnou cenou (smrťou Ježiša Krista na kríži). To sa rovnako týka mladého aj starého, zdravého aj postihnutého alebo chorého, pekného aj škaredého, nenarodeného aj zomierajúceho, bieleho aj čierneho, boháča aj bedára.

Iná je veličina, ktorú voláme kvalita života. Tá je prekaždého rôzna: mladý, pekný, zdravý a bohatý má omnoho vyššiu kvalitu života ako starý, škaredý, chorý a chudobný. Každý človek chce zvyšovať kvalitu svojho života. Vyplýva to z posvätnosti tohto daru. Ak je pre nás život posvätný, akho chápeme ako Boží dar, potom ho nielen chránime a bránime, ale sa oň staráme, zveľaďujeme, skrášľujeme, pretože sme zaň vďační a tešíme sa z každej chvíle, ktorú môžeme z Božej vôle prežiť. Preto má každý človek pred Bohom povinnosť obstarať si potrebné jedlo, šatstvo, primerané bývanie. Každý je povinný starať sa o svoje zdravie, dbaťna hygienu, dopriať si odpočinok. Rodičia majú túto povinnosť aj voči deťom. Láska k sebe samému je základným princípom morálnosti. (KKC 2264) Boh sám prikazuje: „Miluj blížneho ako seba samého.“ (Lv 19, 18) Nikdy však menšia kvalita života, nech by sme boli akokoľvek nespokojní, nieje dôvodom, aby sme na život zanevreli. Jedine Boh je Pán života, jedine on ho môže vziať.

Medzi všetkými prirodzeným dobrami je život človeka na prvom mieste, pretože je podmienkou a základom pre ostatné dobrá. Život sám je viac ako zdravie, ako krása, ako mladosť. Ale jestvujú aj nadprirodzené dobrá, ktoré môžu mať vyššiu prioritu ako samotný život, napríklad Boh. Mnohí ľudia dobrovoľne zomreli, keď boli prenasledovaní za vieru. Nie preto, že pohŕdali životom (to by bola samovražda), ale zomreli z lásky k Bohu. Mnohí zomreli z lásky k blížnemu, keď nasadili vlastný život za život niekoho iného. To tiež nie je samovražda ale hrdinstvo. Sám Ježiš hovorí: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15, 13) Sú ľudia, ktorí položili život za pravdu, za svoje presvedčenie, pretože nechceli ísť proti svojmu svedomiu (napr. Tomáš Morus). Nikdy však nemožno životom opovrhovať, pretože draho sme boli vykúpení – krvou Ježiša Krista, Božieho Baránka.