"Keď budem v nebi, vyprosím vám veľa milostí... Bude to ako dážď ruží."
(Sv. Terézia z Lisieux)




Božie milosrdenstvo: Korunka

Pôvod Korunky k Božiemu milosrdenstvu

Počas zjavenia sv. Faustíne 13. a 14. septembra 1935, Ježiš obohacuje kult k Božiemu milosrdenstvu o nový, veľmi dôležitý prvok, o korunku k Božiemu milosrdenstvu. Večer 13. septembra sestra Faustína vo svojej cele videla anjela, vykonávateľa Božieho hnevu. Pod nohami mal oblak, z ktorého išli hromy a blesky k jeho rukám a z jeho rúk potom vychádzali a dopadali na zem. Toto znamenie Božieho hnevu malo zasiahnuť zem, zvlášť jedno miesto. Keď to sestra Faustína videla, začala prosiť anjela, aby chvíľu počkal, aby svet mohol robiť pokánie. Ale jej prosba bola voči Božiemu hnevu ničím. V tej chvíli uzrela Najsvätejšiu Trojicu a vo svojej duši začala cítiť silu Kristovej milosti. Táto sila milosti ju priviedla k tomu, aby opäť začala prosiť za svet. Tento krát však už slovami, ktoré vnútorne počula. Keď sa tak modlila, uvidela bezmocnosť anjela. Ten nemohol vykonať spravodlivý trest na ľuďoch, ktorý si za svoje hriechy zasluhovali. Faustína mala skúsenosť neobyčajnej moci tejto modlitby, pretože vraví, že s takou vnútornou silou ako vtedy, sa ešte nemodlila (porov. D 474-475). Ďalej citát priamo z Denníčka: „Slová, ktorými som pokorne prosila Boha, sú nasledovné: Večný Otče, obetujem Ti telo a krv, dušu i božstvo Tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista, za naše hriechy i za hriechy celého sveta. Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami“ (D 474).

Na druhý deň ráno, keď som vošla do našej kaplnky, počula som vnútorne tieto slová : Vždy, keď vojdeš do kaplnky, pomodli sa hneď modlitbu, ktorú som ťa včera naučil. Keď som sa modlila tú modlitbu, začula som v duši slová: Táto modlitba je na uzmierenie môjho hnevu. Budeš sa ju modliť deväť dní na obyčajnom ruženci nasledujúco: najprv sa pomodlíš jeden Otče náš, Zdravas Mária a Verím v Boha. Potom na zrnkách Otčenáša budeš hovoriť nasledujúce slová: Večný Otče, obetujem Ti telo a krv, dušu i božstvo Tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta. Na zrnkách Zdravasov budeš hovoriť nasledujúce slová: Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom. Na zakončenie sa pomodlíš trikrát tieto slová: Svätý Bože, Svätý Mocný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom" (D 476).

Bol to teda sám Ježiš, ktorý konal, pozýval sestru Faustínu k modlitbe, pričom jej vlial do duše neobyčajnú horlivosť. Bol to Ježiš, ktorý ju vyzýval, aby sa modlila novénu zloženú z modlitby, ktorú jej nadiktoval. Avšak milosrdenstvo, ku ktorému sa obraciame pri modlitbe Korunky a ktoré modlitba Korunky vyprosuje, je milosrdenstvom Večného Otca, teda Boha Otca. Z toho vyplýva, že predmetom tejto formy úcty Božieho milosrdenstva, je nekonečné milosrdenstvo Boha Otca. Text Denníčka nie je dostatočne jasný záverečnej časti Korunky. Hovorí sa len všeobecne, že sa modlí na zakončenie. Tu vzniká otázka, či sa má trishagion modliť iba raz na zakončenie celej Korunky po piatom desiatku, alebo sa má modliť po každom desiatku. Keď pozorne čítame celý Denníček, mali by sme skonštatovať, že záverečná modlitba sa hovorí iba raz, na úplné zakončenie. Na druhej strane podobnosť Korunky s ružencom Panny Márie, na ktorom sa jednoznačne inšpiruje, by nám našepkávalo, že správnejšie by bolo modliť sa trishagion po každom desiatku, tak ako sa modlíme Sláva Otcu po každom desiatku klasického ruženca. Analyzovaný text v Denníčku (porov. D 476) neumožňuje rozhodnúť túto neistotu.

Kedy sa modliť Korunku

Korunka je určená na utíšenie Božieho hnevu, ako to bolo Ježišom povedané pri zjavení večer 13. septembra 1935. To je jasným znakom toho, že táto modlitba má hodnotu pre všetkých, a je určená pre všetkých. Prvotné obmedzenie jej recitovania len na samotnú sestru Faustínu bolo len dočasné. Novénu, ktorú sa mala modliť nebola jednoduchou vecou ak uvážime, že sa ju mala pomodliť počas deviatich dní vždy, keď vstúpila do kaplnky. Ježiš ďalej chcel, aby sa pri modlitbe používal klasický ruženec, ktorý slúži ako pomôcka pri modlitbe ruženca Panny Márie. Teda aby mal päť desiatkov.

Ďalším dôležitým zjavením ohľadom Korunky bolo zjavenie v septembri 1936, pretože počas neho Ježiš rozšíril výzvu modliť sa Korunku pre všetkých ľudí a pripojil k jej modlitbe veľké prisľúbenie. Ide o slová, ktoré Faustína počula vnútorným hlasom vo svojej duši. Výzva modliť sa Korunku bola adresovaná najprv samotnej sestre Faustíne, následne všetkým ľuďom: “V istej chvíli, keď som prechádzala chodbou do kuchyne, počula som v duši slová: Modli sa neustále túto korunku, ktorú som ťa naučil. Ktokoľvek sa ju bude modliť, dosiahne v hodine smrti veľké milosrdenstvo. Kňazi ju budú podávať hriešnikom ako poslednú záchranu. Hoci by bol hriešnik najzatvrdlivejší, ak sa len raz pomodlí túto korunku, dosiahne milosti z môjho nekonečného milosrdenstva. Túžim, aby celý svet poznal moje milosrdenstvo. Dušiam, ktoré dôverujú môjmu milosrdenstvu, túžim udeliť nepochopiteľné milosti" (D 687).

Prisľúbenia Pána Ježiša spojené smodlitbou Korunky

Je to nekonečné Ježišovo milosrdenstvo, ktoré tu hovorí a zároveň je zdrojom takého veľkého prisľúbenia a milosti: dobrá smrť pre hriešnikov, aj pre tých najväčších, za podmienky, že sa aspoň raz pomodlia Korunku k Božiemu milosrdenstvu. Táto potešujúca Ježišova výzva určite vylučuje akúkoľvek mágiu, pretože Pán hneď pripája k tomuto veľkému prisľúbeniu nevyhnutnú podmienku získania milosti: dôveru v Božie milosrdenstvo. Logika je nasledovná: Ježišovým cieľom je, aby ľudia spoznali jeho milosrdenstvo voči celému svetu prostredníctvom šírenia úcty k Božiemu milosrdenstvu. Aby dosiahol tento cieľ, Ježiš chce udeliť veľmi veľa milostí dušiam, ktoré dôverujú v jeho milosrdenstvo. Všetci chápeme, že zaistiť dobrú smrť v stave posväcujúcej milosti tomu, kto čo i len jeden raz odrecitoval Korunku, je neslýchanou milosťou, ľudsky nepochopiteľnou, ale hodnou nekonečnosti milosrdenstva, ale len vtedy, ak je recitovaná ako výsledok dôvery v Božie milosrdenstvo. Modlitba Korunky je teda prejavom, vonkajším výrazom tejto vnútornej dôvery. Niet prístupu k Božiemu milosrdenstvu bez dôvery a recitovanie Korunky k Božiemu milosrdenstvu bez dôvery k tomuto Milosrdenstvu by bolo bezcenné a nezaistilo by vôbec získanie milosti dobrej smrti.

Druhý veľký prísľub pre zomierajúcich či agonizujúcich je ešte významnejší a väčší ako ten prvý. Ježiš dáva totiž prísľub tej istej milosti obrátenia a odpustenia hriechov aj v prípade, že zomierajúci resp. agonizujúci človek sa už sám nemôže korunku modliť. V tom prípade možno obsiahnuť prisľúbenú milosť vtedy, ak sa prítomní počas jeho agónie budú modliť Korunku pri jeho lôžku. Ak sa ju pomodlia pri umierajúcom, získajú pre neho tú istú milosť odpustenia: „Každú dušu, ktorá sa bude modliť túto korunku, budem v hodine smrti brániť ako svoju chválu. Ak sa ju pri zomierajúcom pomodlia druhí, dostanú tie isté odpustky. Keď sa pri zomierajúcom odrieka táto korunka, zmierňuje sa Boží hnev a nepochopiteľné milosrdenstvo zaplavuje dušu“ (D 811). Všetky tieto vyjadrenia smerujú jednoznačne k tomu, že duša dostane milosť návratu do stavu posväcujúcej milosti.

Tretie zvláštne prisľúbenie dopĺňa dve predchádzajúce, je určené umierajúcim a týka sa tých, čo sú v agónii. Modliť sa ju môže sám agonizujúci, ak ešte môže, alebo tí, čo sú pri jeho lôžku. Tento prísľub Ježiš dáva 28. januára 1938. Počas zjavenia povie sv. Faustíne: „Dcéra moja, povzbudzuj duše, aby sa modlili korunku, ktorú som ti odovzdal. Keď sa budú modliť túto korunku, rád im dám všetko, o čo ma budú prosiť. Keď sa ju budú modliť zatvrdliví hriešnici, naplním ich duše pokojom a hodina ich smrti bude šťastná. Napíš to kvôli utrápeným dušiam: keď duša vidí a pozná ťarchu svojich hriechov a keď sa jej pred očami zjaví celá priepasť úbohosti, do ktorej sa ponorila, nech si nezúfa, ale nech sa s dôverou vrhne do náručia môjho milosrdenstva ako dieťa do objatia milovanej matky. Tieto duše majú prednostné právo na moje ľútostivé srdce, na moje milosrdenstvo. Povedz, že žiadna duša, ktorá vzývala moje milosrdenstvo nebola zahanbená. Mám zvláštne zaľúbenie v duši, ktorá dôveruje mojej dobrotivosti. Napíš, že keď sa túto korunku budú modliť pri zomierajúcich, postavím sa medzi Otca a zomierajúcu dušu nie ako spravodlivý Sudca, ale ako milostivý Spasiteľ “ (D 1541).

Ako sa modliť Korunku?

Vonkajšie hlasné recitovanie Korunky má byť výrazom vnútornej dôvery. Táto modlitba má mať ešte jednu podstatnú charakteristiku: vytrvalosť. Pán Ježiš síce dvakrát výrazne uistil, že Korunkou môžeme vyprosiť všetko, ale nikdy netvrdil, okrem milosti dobrej smrti, že budeme vypočutí ihneď po jej prvom odriekaní. V zjaveniach sv. Faustíne máme príklady, keď jedna Korunka stačila na zaistenie pokojnej a dobrej smrti umierajúcemu (porov. D 1565), ale aj také, keď ten istý cieľ bolo možné dosiahnuť len dlhým a vytrvalým opakovaním tejto Korunky a neznechucovaním sa tým, že nie sme hneď vypočutí (porov. D 1035). Vyžaduje sa od nás nielen litera a duch úcty, ale aj Ježišovo učenie z evanjelia, „ako sa treba stále modliť a neochabovať“ (Lk 18,1). Pretože veľká vytrvalosť a stálosť je prejavom veľkej dôvery, a tiež preto, že získaných veľkosť milostí závisí od veľkosti dôvery, je pochopiteľné, že pre vyprosenie niektorým zvlášť veľkých darov či milostí, Božie milosrdenstvo vyžaduje dlhú a vytrvalú modlitbu a neustávajúce recitovanie Korunky. Raz sv. Faustína, aby vyprosila dážď v období veľkého sucha, nepretržitým opakovaním Korunky tri hodiny (porov. D 1128). Koncom mája 1938 sa sestra Faustína zobudila počas veľkej búrky, zúril víchor a dážď, každú chvíľu šľahali blesky. Začala sa modliť, aby búrka nespôsobila žiadnu škodu, a vtom počula vnútorné slová: „Pomodli sa tú korunku, ktorú som ťa naučil a búrka prestane“. Faustína sa hneď začala modliť korunku a búrka prestala ešte predtým, ako ju dokončila. Pán jej potom povedal: „Ňou vyprosíš všetko, ak to, o čo prosíš, bude v zhode s mojou vôľou“ (D 1731). Pri týchto príležitostiach Ježiš dáva modlitbe Korunky dôležité prisľúbenia, že touto modlitbou možno vyprosiť všetko.

Novéna pozostávajúca z Korunky

Počas ďalšieho zjavenia v októbri 1936 Ježiš žiada, aby sa novénu pozostávajúcu z modlitby Korunky modlili všetky sestry a chovankyne: „Dnes mi Pán povedal: Choď za predstavenou a povedz jej, že si prajem, aby sa všetky sestry aj deti modlili korunku, ktorú som ťa naučil. Nech sa ju modlia deväť dní v kaplnke, aby zadosťučinili môjmu Otcovi a vyprosili Božie milosrdenstvo pre Poľsko" (D 714).

Milosti, ktoré môžeme vyprosiť touto modlitbou teda zahŕňajú dobrá materiálne aj duchovne. Podmienkou je, aby to, o čo sa v modlitbe prosí, bolo zhodné s Pánovou vôľou. Korunka je určená na modlitbu spoločnú alebo osobnú bez rozdielu. Na Ježišov príkaz samotná sestra Faustína recitovala Korunku veľa krát sama. Pričom však používala tú formuláciu, ktorú jej nadiktoval Pán. Nie je teda správne meniť text Korunky, keď sa ju modlíme sami, a modliť sa ju v jednotnom čísle. Niekedy možno počuť túto chybu a nedovolenú deformáciu jej textu: na odčinenie mojich hriechov, alebo maj milosrdenstvo so mnou, čo je proti jasnej Ježišovej vôli. Takáto modlitba by nebola Korunkou k Božiemu milosrdenstvu. Ježiš týmto spôsobom bojuje proti egoizmu v modlitbe a pretvára modlitbu Korunky na skutok lásky. Treba sa vždy modliť v množnom čísle: s nami i s celým svetom. S nami vyjadruje osobu prosiaceho a všetkých, za ktorých sa chce alebo je povinný sa modliť. Celý svet zahrňuje všetkých žijúcich a všetky duše v očistci. Tým, že sa toto vzývanie opakuje v Korunke veľa krát, naznačuje ducha modlitby, ktorý sa chce vzbudiť a posilniť. Teda, že modlitba Korunky musí byť prejavom kresťanskej lásky ku všetkým. Naše osobné dobro, o ktoré v modlitbe prosíme, musí byť v našich úmysloch spojené so spoločným dobrom: s dobrom všetkých, s dobrom nášho spoločenstva, rodiny prirodzenej či rehoľnej, priateľov, kolegov, národa a Cirkvi. Čím viac a nezištnejšie spájame v našich úmysloch pri modlitbe naše osobné dobro so spoločným dobrom, tým viac praktizujeme milosrdenstvo, ktoré od nás Ježiš žiada. Dobro celého ľudstva a spoločenstva by sa malo nachádzať na prvom mieste. Dokazujú to slová, ktoré povedal Ježiš Sestre Faustíne 9. februára 1937: „Dcéra moja, reč tvojho srdca je mi milá. Keď sa modlíš túto korunku, približuješ ľudstvo ku mne“ (D 929).

Vysvetlenie významu slov modlitby

Veľmi dôležité je pochopiť správne význam slov, ktorými sa začína modlitba určená pre zrnká Otčenáša: Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo nášho Pána Ježiša Krista. Tu niekedy môže prísť k chybnému chápaniu termínu božstvo. Tento výraz tu jednoznačne nemôže znamenať božskú prirodzenosť, pretože božská prirodzenosť Ježiša Krista je tá istá, ako prirodzenosť Otca, a preto mu nemôže byť obetovaná. Môžeme s určitou odvahou povedať, že sám Spasiteľ ju nevytvoril, ale prevzal formuláciu, ktorá sa už dlho používala v Cirkvi a v teológii. Tridentský koncil v 16. storočí v dekréte o sviatosti Eucharistie túto formulu spomína výraz po výraze. Teda výraz božstvo v Korunke neoznačuje božskú prirodzenosť spoločnú trom božským osobám, ale vlastne a priamo len božskú osobu Ježiša Krista. Božská prirodzenosť je v tomto termíne vyjadrená iba nepriamo, teda skrze prostredníctvo osoby Ježiša.

Túto istú formuláciu nachádzame v modlitbe anjela, ktorú nadiktoval Lucii a jej malým spoločníkom vo Fatime v roku 1916. Opäť je tu eucharistický kontext. Jej text je nasledovný: Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý, s hlbokou úctou sa Ti klaniam a obetujem Ti telo i krv, dušu i božstvo Ježiša Krista, prítomné vo všetkých svätostánkoch sveta, ... Anjel v tomto prípade tiež nežiadal obetovať Najsvätejšej Trojici božskú prirodzenosť spoločnú trom osobám Trojice, ale božskú osobu Ježiša Krista. Celá jeho osoba obsahuje jeho ľudskú prirodzenosť a celú jeho božskú osobu. Cirkev uznala nadprirodzený charakter fatimských zjavení. Konkrétne to bol biskup z mesta Leiria v roku 1930. Nemohlo by sa tak stať v prípade, keby táto formulácia bola v rozpore s vierou, alebo ju ohrozovala.

Všimnime si, že tým, čo Bohu Otcovi v tejto modlitbe obetujeme, nie je jednoducho božstvo bez žiadneho ďalšieho vysvetlenia a charakteristiky. Predmetom obety teda nie je božská podstata, spoločná Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, ale božstvo Ježiša Krista, ktoré v učení Cirkvi a teológov priamo a bezprostredne znamená božstvo vlastné Ježišovi, odlišné od božstva Otca – teda znamená to isté, čo jeho božská osoba. Celá veta telo a krv, dušu i božstvo Ježiša Krista označuje celú osobu Ježiša Krista, vteleného Božieho Syna, t.j. jeho božskú prirodzenosť i celé jeho človečenstvo, zložené z tela i duše.

Toto je hlboko biblické vyjadrenie. Bohu Otcovi môžeme obetovať celú osobu vteleného Božieho Syna, lebo podľa, listu Efezanom sám Boh Syn, plniac úlohu, ktorú mu dal Boh, vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu (Ef 5,2). Z tohto textu vyplýva, že predmetom obety, ktorú Kristus zložil Bohu Otcovi, je On sám celý, t.j. jeho človečenstvo i jeho božská osoba. Keď sa modlíme ruženec a hovoríme tieto slová, zjednocujeme sa s obetou kríža, ktorú Ježiš priniesol pre našu spásu. A keď v tejto vete zdôrazňujeme, že je to najmilší Syn, ktorého obetujeme Bohu Otcovi, odvolávame sa na lásku, ktorú má večný Otec k svojmu Synovi, trpiacemu za nás. Dôsledne sa odvolávame na lásku večného Otca ku všetkým ľuďom, konkrétne na tú lásku, ktorá našla svoje najdokonalejšie vyjadrenie v Ježišovom bolestnom umučení. Inými slovami, utiekame sa k najsilnejšiemu motívu, kvôli ktorému môžeme byť vyslyšaní.

Pre jeho bolestné umučenie neznamená, že sa odvolávame na zadosťučinenie za naše hriechy, ktoré za nás Ježiš podstúpil, ale vernosť duchu a litere úcty nám skôr káže odvolávať sa na lásku – na Otcovo i Synovo milosrdenstvo k nám, na tú lásku, ktorú potvrdzuje Synovo utrpenie. Čiže znova zdôrazňujeme najsilnejší motív, na ktorom je postavená účinnosť Korunky. Jedno povedané, voláme: Nech toľko námahy a bolesti nevyjde nadarmo! Modliaci sa obetuje celého Ježiša, a to nie je v svojej podstate nič iné, ako slobodný skutok zjednotenia sa s obetou, ktorú pre našu spásu priniesol Ježiš na kríži. Keďže to bola obeta pre nás a za nás, v tomto zmysle nám patrí a môže byť obetovaná nami v úzkom spojení so samotným Kristom. Modliaci sa obetuje Večnému Otcovi milovaného Syna, čím sa odvoláva na Otcovu lásku k Synovi, ktorý trpí za nás. Nepriamo sa tak odvolávame na lásku samotného Boha Otca k ľuďom, na tú lásku, ktorá našla svoje najhlbšie vyjadrenie v bolestnom umučení Ježiša Krista. Inak povedané, ten, kto sa modlí Korunku, utieka sa do Božieho milosrdenstva, teda používa najsilnejší prostriedok, aby bol vypočutý.

Peter Mášik

 

Korunka natočená pre katolícky kanál EWTN o. Luisim E. Rodriguezom

Toto spracovanie Korunky pre každodenné vysielanie na najväčšom katolíckom kanále na americkom kontinente, má dve verzie: jedna je modlená zo všetkých krajín amerického kontinentu a druhá z piatich kontinentov sveta. Obe sú urobené v dvoch jazykových mutáciách: v španielskej a anglickej. Môžete si pozrieť španielske verzie, pričom na tej z piatich kontinentov sú aj niektoré zábery zo Slovenska a aj priamo z našej farnosti.

 

Španielska verzia z piatich kontinentov

 

 

Španielska verzia z celého amerického kontinentu